Na letisku v Bratislave som raz videl ženu, ktorá si fotila svoju kovovú fľašu na vodu vedľa nápisu "Zero Waste Traveler" na kufri. O tri hodiny nastúpila do lietadla, ktoré za ten jeden let vyprodukovalo viac emisií, než ona sama za rok bežného života. Nehovorím to preto, aby som ju zosmiešnil. Hovorím to preto, lebo presne v tomto bode sa väčšina z nás rozhoduje klamať sama sebe.
Udržateľné cestovanie sa stalo módnym slovným spojením, ktoré si každý vykladá tak, ako sa mu hodí. Hotel dá do kúpeľne nápis, že uterák vymení len na požiadanie, a hrdo si napíše "eco-friendly" na web. Cestovná kancelária pridá k zájazdu jeden deň dobrovoľníckej práce v dedine, ktorú si turisti odfotia a odídu. Toto všetko je kozmetika. Príjemná, marketingovo šikovná kozmetika, ktorá s reálnym dopadom na planétu nemá takmer nič spoločné.
Let je matematika, nie pocit
Ak sa bavíme o environmentálnej stope cestovania, let je slon v miestnosti, o ktorom sa nehovorí, lebo nikto nechce počuť, že jeho víkend v Ríme má väčší dopad než rok triedenia odpadu doma. Jeden transatlantický let vyprodukuje toľko CO2, koľko priemerný Európan iným spôsobom za mesiace bežného života. Riešenie nie je prestať lietať – to je nerealistická rada, ktorú si dá povedať málokto. Riešenie je lietať menej často a dlhšie, namiesto štyroch predĺžených víkendov v roku si dopriať jednu poriadnu dovolenku. Menej letov, viac pobytu. Jednoduchá matematika, ktorá sa nikomu nepáči, lebo obmedzuje slobodu "skočiť si niekam na tri dni".
Vlak namiesto lietadla na trasách do päť-šesť hodín cesty nie je len gesto. Je to reálne merateľný rozdiel, niekoľkonásobne nižšia stopa, a navyše cesta vlakom cez Rakúsko alebo Českú republiku dokáže byť príjemnejšia než hodiny na letisku plné bezpečnostných kontrol a čakania pri páse na batožinu.
Kam idú vaše peniaze, nie kam idú vaše nohy
Skutočný vplyv cestovania sa neskrýva v tom, či si vezmete opakovane použiteľnú fľašu. Skrýva sa v tom, komu zaplatíte za ubytovanie, jedlo a zážitky. Reťazcový hotel patriaci nadnárodnému koncernu so sídlom kdesi v daňovom raji nechá v destinácii zlomok toho, čo miestny penzión rodiny, ktorá tam žije generácie. Rovnaké pravidlo platí pri jedle – reštaurácia orientovaná na turistov s anglickým menu a fotkami jedál väčšinou nie je miesto, kde sa peniaze vracajú komunite.
Udržateľnosť v cestovaní nie je o tom, čo si necháte doma. Je o tom, komu necháte peniaze tam, kam prídete.
Prenajaté ubytovanie od miestnych, nákup na trhu namiesto supermarketového reťazca, sprievodca, ktorý je odtiaľ a nie odniekiaľ inokiaľ – to všetko znie nudne, nefotogenicky, nehodí sa to na Instagram s hashtagom. Práve preto sa o tom hovorí menej než o slamkách z bambusu.
Preplnené miesta trpia bez ohľadu na váš úmysel
Benátky, Dubrovník, Santorini – tieto mestá netrpia preto, že by turisti neboli dostatočne ekologicky uvedomelí. Trpia preto, že ich navštevuje priveľa ľudí naraz, bez ohľadu na to, akú majú v kufri fľašu. Sezónnosť je tu väčší problém než jednotlivé správanie. Ak niekto skutočne chce mať nižší dopad, najúčinnejšie, čo môže urobiť, je vyhnúť sa vrcholnej sezóne a preplneným trasám a vybrať si menej známe miesto, kde miestna ekonomika turistov naozaj potrebuje a kde infraštruktúra nekolabuje pod ich váhou.
Nie je to sexi rada. Nezmestí sa na nálepku na kufri. Ale rozdiel medzi návštevou Dubrovníka v auguste a návštevou menej známeho pobrežného mestečka v Chorvátsku v septembri je z hľadiska reálneho dopadu obrovský – a pritom nikto nemusí meniť svoje hodnoty, stačí zmeniť dátum a mapu.
Čo teda naozaj funguje
Menej, ale dlhšie cesty. Vlak tam, kde je to reálne. Peniaze smerujúce k miestnym, nie k reťazcom. Vyhýbanie sa preplneným termínom. Žiadna z týchto vecí nevyzerá dobre na fotke pri západe slnka s textom o záchrane planéty. Sú to rozhodnutia, ktoré robíte ticho, bez publika, a práve preto majú väčšiu váhu než akákoľvek plátenná taška, ktorú si niekto odfotí na letisku tesne pred nástupom do lietadla, ktoré za tri hodiny prekročí jeho ekologickú stopu za mesiac.