Prvý raz som horkú uhorku zjedol ako chlapec u starej mamy a myslel som si, že ma niekto podviedol. Bol to koniec júla, obed s paradajkovým šalátom, a jeden koniec uhorky chutil, akoby ho niekto namočil do žlče. Stará mama len mávla rukou: to je od semien, to sa stáva. Trvalo mi dobrých dvadsať rokov záhradkárčenia, kým som pochopil, že to nebolo od semien. Bolo to od nej, od tej ženy, ktorá vedela o ružiach všetko a o uhorkách takmer nič — polievala ich vtedy, keď sa jej to hodilo, nie vtedy, keď to potrebovali.
Horkosť v uhorke spôsobujú kukurbitacíny, látky, ktoré si rastlina vyrába ako obranu proti škodcom a ktoré sa hromadia práve vtedy, keď je v strese. A najspoľahlivejší spôsob, ako uhorku dostať do stresu, je nechať ju vysychať a potom ju zaliať vedrom vody, akoby sa nič nestalo. Rastlina si to zapamätá. Uloží si horkosť do šupky a do stopky a odtiaľ sa to niekedy roztiahne aj hlbšie, hlavne pri dlhotrvajúcom suchu, aké tu na južnom Slovensku bývalo kedysi výnimkou a dnes je bežnou letnou realitou od polovice júla.
Prečo kolísanie bolí viac ako sucho samo
Zaujímavé je, že uhorka znesie pomerne dobre stály, mierne nižší prísun vody, oveľa horšie ale znáša skoky. Týždeň sucha, potom búrka, ktorá spustí polievací systém aj dážď naraz — presne toto je scenár, po ktorom mi susedia nosia uhorky s otázkou, čo je s nimi zle. Nie je zle nič, len sa im striedal hlad a hostina. Ideálne je polievať pravidelne, v rovnakom rytme, radšej menej často, ale dôkladne, než každý deň trochu. Uhorka má plytký, ale hustý koreňový systém, ktorý reaguje rýchlo — čo je výhoda aj nevýhoda súčasne.
V nížinách, kde býva leto suché a horúce, odporúčam polievať skoro ráno, nie večer — vlhký povrch pôdy cez noc je pozvánka pre múčnatku a peronospóru, ktoré uhorkám dokážu zničiť sezónu rýchlejšie než akékoľvek sucho. Vo vyšších polohách, od približne 500 metrov nadmorskej výšky, sa dá polievať aj podvečer, tam nočná vlhkosť tak neškodí, lebo teploty klesajú a huby nemajú toľko šancí.
Uhorka nezabudne, ako sa s ňou zaobchádzalo celé leto — vidno to na poslednej zbieranej hlávke rovnako ako na prvej.
Mulč, odrody a moja vlastná chyba z minulého roka
Najúčinnejšia poistka proti kolísaniu vlhkosti je mulč — slama, pokosená tráva bez semien burín, alebo aj kartón, ak nemáte nič lepšie. Mulč udrží vlahu v pôde dlhšie, zníži teplotu koreňovej zóny počas horúčav a zároveň obmedzí striekanie vody na listy, čím znižuje riziko húb. Ja mulčujem slamou, hneď ako priesady zakorenia, zvyčajne okolo polovice mája v nížinách, začiatkom júna vo vyšších polohách po odznení neskorých mrazov.
Odroda tiež hrá rolu, aj keď menšiu, než si väčšina ľudí myslí. Partenokarpické hybridy ako Marketmore alebo naše osvedčené Vboj a Delikates majú tendenciu horknúť menej, no ani tie nie sú imúnne voči zlému zaobchádzaniu. Minulý rok som mal na balkónovej záhradke experiment so starou krajovou odrodou, ktorú mi dal sused z Liptova — chutila fantasticky, kým som na tri dni odcestoval a zabudol som požiadať niekoho o polievanie. Vrátil som sa k uhorkám, ktoré chutili ako trest za nezodpovednosť. Poučenie: ani najlepšia odroda vás nezachráni pred vlastnou lenivosťou.
Čo robiť, keď sa horkosť už objaví
Ak sa horkosť prejaví, dá sa čiastočne obmedziť odkrojením konca pri stopke, kde sa kukurbitacíny hromadia najviac, spolu s tenkou vrstvou šupky. Nie je to dokonalé riešenie, ale zvyčajne to stačí na záchranu obeda. Dlhodobo pomáha len jedno — pravidelnosť. Nie väčšie množstvo vody, nie drahšie hnojivo, len disciplína polievať v rovnakých intervaloch, ideálne každé dva až tri dni podľa počasia, a nespoliehať sa na to, že to dážď dobehne za vás. Uhorka totiž nepočíta priemer za týždeň. Počíta každý deň zvlášť, a keď jeden vynecháte, dá vám to vedieť presne tam, kde to najviac bolí — v prvom hryzení.