Sedím v kaviarni na Bratislavskom Starom Meste, otvorím chatbota a napíšem: naplánuj mi týždeň v Portugalsku, mám rád víno, nemám rád davy a rozpočet je tisíc eur. O sedemnásť sekúnd mám itinerár, ktorý by mi žiadna cestovka nedala zadarmo a žiadny kamarát by sa mu nevenoval dlhšie ako desať minút. Je detailný, je logický a je — musím to priznať — dobrý. Trochu ma to znepokojilo. Nie preto, že by bol zlý. Preto, že bol taký dobrý.
Roky som veril, že plánovanie cesty je remeslo. Že vedieť, kedy odísť z Lisabonu do Sintry, aby ste unikli autobusom plným výletníkov z okružných plavieb, je akási tichá múdrosť, ktorú si človek buduje rokmi omylov. Ukázalo sa, že tú múdrosť si vie požičať aj stroj, ktorý nikdy nestál v rade na zmrzlinu v tridsaťpäťstupňovej horúčave. Stačí mu na to dáta a trocha drzosti opýtať sa ho presne na to, čo chcete.
Ako sa s ním vlastne rozprávať
Najväčšia chyba, ktorú ľudia robia, je pýtať sa všeobecne. Napíšete "naplánuj mi cestu do Talianska" a dostanete turistickú brožúru z roku 2011 — Koloseum, Fontána di Trevi, gondola v Benátkach, teda presne to, čo by vám povedal aj sused, ktorý bol v Ríme raz, na jeden deň, s výletným autobusom. AI je zrkadlo vašej otázky. Čím konkrétnejšie zadanie, tým menej banálny výsledok.
Funguje to skôr ako rozhovor s veľmi sčítaným, no trochu naivným priateľom, ktorý nikdy nebol nikde osobne, ale prečítal si všetko. Poviete mu, že cestujete s dvojročným dieťaťom, že neznášate raňajky v hoteli a že chcete vidieť more, ale nechcete plávať — a on vám z toho poskladá itinerár, ktorý rešpektuje aj tie najabsurdnejšie preferencie. Skúsil som ho požiadať o cestu "bez fotenia, bez instagramových miest, len jedlo a spánok". Poslušne mi vygeneroval trasu troch dedín v Umbrii, o ktorých som v živote nepočul. Jedna z nich mala štyristo obyvateľov a jednu reštauráciu. Bola vynikajúca.
Umelá inteligencia neplánuje cestu podľa toho, čo je krásne. Plánuje ju podľa toho, čo ste jej povedali, že chcete — a to je rozdiel, ktorý si väčšina ľudí neuvedomí, kým nesedí v aute uprostred ničoho.
Kde stroj zlyháva a človek vyhráva
Lenže potom príde moment, na ktorý žiadny algoritmus nepripraví. Reštaurácia, ktorú odporučil, je zavretá, pretože majiteľ má dcéru na svadbe. Vlak, ktorý mal ísť o 14:03, dnes nejde vôbec, lebo v Taliansku je štrajk, o ktorom sa dozviete až na nástupišti. AI vám nikdy nepovie, že miestni chodia na obed neskôr, alebo že v tú konkrétnu sobotu je vo dedine slávnosť a všetky parkoviská budú zabraté od rána. Nemá inštinkt. Nemá to zvláštne mravčenie v žalúdku, keď niečo nesedí.
A práve tam je priestor, ktorý si človek musí nechať pre seba. Najlepšie cesty, ktoré som kedy absolvoval, mali vždy jednu spoločnú vec — nečakaný zvrat, ktorý nebol v pláne. Barmanka, ktorá vás pošle na miesto, čo nie je na žiadnej mape. Suseda, ktorá vám povie, že plán na dnes je na nič, pretože bude pršať, a mali by ste ísť radšej zajtra. AI vám dá kostru. Mäso na tie kosti si musíte nabrať sami, v teréne, často improvizáciou.
Nová rovnováha
Po tom experimente v Portugalsku som prišiel na jednoduchú vec — najlepšie je nechať stroj urobiť nudnú prácu a nechať si pre seba tú zaujímavú. Nech AI vyrieši logistiku, spoje, rezervácie, poradie miest, aby sa dalo prejsť čo najplynulejšie bez zbytočného premávania sa naprieč krajinou. A potom si nechajte jeden deň úplne prázdny. Bez itinerára. Bez odporúčania. Len vy, mapa a ochota nechať sa niekam zaviesť náhodou.
Tá kaviareň v Bratislave, mimochodom, mi neskôr odporučila úplne iné miesto na obed než ten chatbot. Bolo lepšie. Ale to mi nikto nenaprogramuje.