Na hranici v Newarku sa ma colník opýtal, prečo cestujem sama a na tri týždne. Odpovedala som pravdu — chcem si prenajať auto a prejsť východné pobrežie od New Yorku po Miami. Pozrel sa na mňa, akoby som mu povedala, že idem pešo na Mesiac. Amerika je krajina áut, to vie každý. Menej ľudí už vie, že práve preto je cestovanie po nej občas absurdne jednoduché a inokedy nezmyselne komplikované zároveň.
Najprv víza, lebo tam sa lámu prvé ilúzie. Slováci majú výhodu programu ESTA, ktorý netreba zamieňať s klasickým vízom — je to elektronické povolenie na vstup, platí dva roky a vybavíte ho online za menej ako hodinu, ak nemáte v pase žiadne komplikované položky. Cena sa pohybuje okolo dvadsiatich dolárov, no pozor na podvodné stránky, ktorých je na internete viac než skutočných obchodov v priemernom americkom nákupnom centre. Oficiálna stránka končí na esta.cbp.dhs.gov, všetko ostatné je len dobre zamaskovaný poplatok navyše.
Auto ako druhá koža
Prenajať si auto v USA je jednoduchšie než v Bratislave zaparkovať v centre. Horšie je pochopiť, prečo vám požičovňa pri preberaní vozidla ponúka poistenie, ktoré stojí viac než samotné auto. Základné krytie od medzinárodných spoločností často nepokrýva nič, čo by ste v tej chvíli reálne potrebovali, takže sa oplatí mať poistenie vybavené vopred cez kartu alebo špecializovanú poisťovňu — a v aute sa potom sedí pokojnejšie.
Diaľnice sú z veľkej časti zadarmo, výnimkou sú spoplatnené úseky na východnom pobreží, kde vás systém E-ZPass odfotí a účet príde neskôr, niekedy aj s poplatkom za to, že ste nemali čip. Rýchlostné limity sa menia štát od štátu a nikto vás na to neupozorní inak než cedulou, ktorú prehliadnete v momente, keď obdivujete nekonečnú rovinu Texasu alebo prvé priehľady na Apalačské pohorie.
Amerika vás nikdy nenechá zabudnúť, že ste v cudzej krajine — aj keď hovoríte tým istým jazykom ako miestni.
Itinerár, ktorý vás prekvapí
Vzdialenosti sú iné mentálne cvičenie než v Európe. Cesta z New Yorku do Washingtonu, ktorá vyzerá na mape ako krátky výlet, trvá autom takmer štyri hodiny — a to je ešte podľa amerických štandardov "za rohom". Skúsení roadtripperi preto plánujú itinerár nie podľa kilometrov, ale podľa hodín za volantom, ktoré chcú reálne stráviť sledovaním asfaltu namiesto pobrežia či hôr.
Prekvapenia prichádzajú aj mimo cesty. Prepitné nie je gesto, je to súčasť mzdy — čašníčky a čašníci zarábajú základnú hodinovú mzdu, ktorá by v Bratislave nestačila ani na obed, takže pätnásť až dvadsať percent navyše je spoločenská povinnosť, nie voliteľná láskavosť. Benzín je lacnejší než doma, jedlo v reštauráciách naopak drahšie, než by ste čakali, a porcie sú také veľké, že si po týždni začnete objednávať detské menu bez hanby.
Čo si z toho odniesť
Amerika na aute nie je o kilometroch, ktoré prejdete, ale o tom, koľko rôznych krajín stihnete zažiť v rámci jednej. Florida sa nepodobá na Novú Anglicko, Texas je iný vesmír než Kalifornia, a to všetko spája jediná vec — nekonečná cesta, na ktorej si zvyknete, že GPS je síce presné, ale realita na mieste vždy prinesie vlastnú verziu príbehu. Colník v Newarku mal napokon pravdu byť prekvapený. Také niečo sa dá naozaj zažiť len tam.