Prvý raz, keď som počul jeleňa trúbiť z takej blízkosti, že sa mi zdalo, akoby stál za susedným stromom, som na vábničku úplne zabudol. Stál som s otvorenými ústami ako turista, ktorý prvý raz vidí more. Trvalo mi ďalšie tri sezóny, kým som pochopil, že vábenie nie je o tom, napodobniť zver — je o tom, presvedčiť ju, že sa oplatí prísť sa pohádať.
September a október patria v revíri jednej veci: ruji, teda obdobiu párenia jelenej zveri, keď býk stráca opatrnosť výmenou za testosterón a snahu udržať si svoju vôdzku laní. Práve vtedy sa vábenie mení z teórie na remeslo, ktoré buď funguje, alebo vás nechá stáť na postriežke — vyvýšenom stanovišti na pozorovanie a odlov zveri — s pocitom, že ste práve zahrali falošnú nôtu pred plným hľadiskom.
Prečo jeleň vôbec reaguje
Jeleň netrúbi preto, že by chcel spievať. Trúbi, lebo musí brániť územie a lane, ktoré si nahnal. Každý ďalší hlas v revíri je pre neho buď súper, alebo votrelec, ktorého treba vystrieľať z pozície — obrazne aj doslova. Keď vábite, v podstate simulujete práve tohto votrelca. Problém je, že skúsený jeleň dokáže rozoznať falošný tón rovnako spoľahlivo, ako vy rozoznáte falošnú bankovku. Mladý špicák sa možno nechá nachytať na čokoľvek, čo aspoň vzdialene pripomína jeleniu reč. Starý, jazvami posiaty kráľ revíru si vás najprv odpočúva z diaľky a rozhodne sa, či sa vôbec oplatí prísť.
Načasovanie tu hrá väčšiu úlohu než samotná technika. Najlepšie okno je ráno tesne po svitaní a večer pred zotmením, keď je zver aktívna a akustika lesa nesie hlas najďalej. Cez deň, keď slnko pripaľuje a jeleň leží v chládku, môžete vábiť hoci aj majstrovsky — odpoveď nedostanete, lebo jednoducho nikoho nezaujímate.
Technika, ktorá sa nedá odflákať
Základná chyba väčšiny začiatočníkov je hlasitosť. Vábia, akoby chceli prekričať celý revír, namiesto toho, aby napodobnili jedno konkrétne zvieratá v konkrétnej vzdialenosti. Jeleň, ktorý počuje neprirodzene silný a dokonalý hlas z tesnej blízkosti, nezačuje výzvu na súboj — začuje niečo, čo neznie ako živá zver. A to stačí, aby sa otočil a zmizol bez jediného zvuku, čo je pri zveri tejto váhy vždy trochu neuveriteľné.
Vábenie nie je o tom, kto vydá dokonalejší zvuk. Je o tom, kto lepšie počúva, čo mu odpovedá.
Rovnako dôležitý je vietor. Ak vábite proti vetru alebo bez ohľadu na jeho smer, jeleň vás zavetrí skôr, než stihne zareagovať na hlas, a vaša posliedka — teda pomalá, tichá chôdza revírom s cieľom vyhľadať zver — sa skončí skôr, než začala. Skúsení vábiči si vyberajú postriežku alebo stanovište tak, aby vietor niesol ich hlas k zveri, ale ich pach od nej preč. Znie to jednoducho. V teréne, kde sa vietor mení každých desať minút, je to skôr hra šachu s neviditeľným súperom.
Chyby, ktoré vás stoja trofej aj rešpekt
Najčastejšia chyba nie je zlá technika, ale netrpezlivosť. Poľovník zavábi, nič sa nedeje, a tak zavábi znova, o minútu neskôr ešte raz, čím vytvorí dojem, že v revíri je zrazu päť rôznych jeleňov na jednom mieste — čo v prírode nedáva zmysel a starý býk to okamžite prečíta. Medzi jednotlivými pokusmi treba nechať čas, niekedy aj dvadsať minút ticha, počas ktorých sa nedeje nič viditeľné, ale zver sa rozhoduje.
Druhá chyba je vábenie z nesprávnej pozície voči predpokladanému smeru príchodu zveri, kvôli čomu poľovník nestihne pripraviť zbraň na bezpečnú a etickú ranu skôr, než ho jeleň zavetrí alebo zazrie pohyb. A tretia, tichá chyba, o ktorej sa málo hovorí: vábenie zveri mimo obdobia ruje, len z frustrácie, že sezóna ubieha a výrad — teda súhrn ulovenej zveri — je stále prázdny. Jeleň mimo ruje na hlas jednoducho nereaguje tak, ako by ste chceli, a opakované vábenie ho len naučí byť opatrnejším na budúci rok.
Kto strávil v revíri dosť jesení, vie, že najlepší vábiči nie sú tí s najdokonalejším nástrojom. Sú to tí, ktorí vedia, kedy mlčať. A práve v tom tichu, medzi dvoma zatrúbeniami, sa rozhoduje, či sa jeleň priblíži, alebo si to premyslí a odíde tam, kam ho nikto nepozve.