Prvý raz som vábničku rozbalil s takou vážnosťou, akoby som chystal detonátor. Bola to malá plastová píšťalka, kúpená na výstave od chlapíka, ktorý mi ju predviedol tak presvedčivo, že som si bol istý — srnce v okruhu dvoch kilometrov budú do hodiny state pri mne ako pri spovedi. Prišiel som na posliedku, teda tichú pochôdzku revírom s cieľom vypátrať a osloviť zver, priložil vábničku k perám a vydal zvuk, ktorý najviac pripomínal nešťastnú mačku zaseknutú vo dverách. Srnec, ktorý stál sto metrov odo mňa, sa na mňa pozrel s výrazom, aký si predstavujem u človeka, ktorému sused práve zaspieval falošne cez plot. A odišiel. Nie v panike. Skôr znechutene.
Prečo to vôbec funguje — keď to funguje
Vábenie srnca stojí na jednoduchom princípe: napodobňuješ zvuky, ktoré si zver medzi sebou vymieňa, a dúfaš, že sa nechá vyprovokovať k reakcii. Najčastejšie ide o pisk srnčaťa v núdzi alebo o zvuky ruje, teda obdobia párenia, keď srnec stráca časť opatrnosti a nahrádza ju ochotou riskovať kvôli srne. Práve v čase ruje, zhruba od polovice júla do polovice augusta, má vábenie najväčší zmysel. Mimo tohto obdobia je to skôr experiment než stratégia, a srnec, ktorý na vábenie nereaguje v novembri, nie je hluchý — je len rozumný.
Dobré vábenie nie je o hlasitosti, je o presvedčivosti. Skúsený vábič nezačína plnou silou. Začne opatrne, takmer neisto, ako keby si nebol istý, či to má vôbec skúsiť. Prvý tón krátky, tichý, potom pauza dlhá ako celá tvoja trpezlivosť. Srnec, ktorý zvuk začuje, sa väčšinou najprv nehýbe. Počúva. A práve v tej chvíli sa rozhoduje, či prídeš k trofeji, alebo k rozčarovaniu.
Vábenie nie je rozhovor. Je to otázka, na ktorú zver odpovie iba vtedy, keď jej dáš dôvod veriť, že stojí za odpoveď.
Sklamania, ktoré ťa naučia viac než úspechy
Najväčšie poučenie som dostal od srnca, ktorého som roky považoval za symbol vlastnej neschopnosti. Stretávali sme sa opakovane, vždy na tom istom mieste pri okraji remízky. Zakaždým som skúsil iný tón, iný rytmus, inú vzdialenosť. Zakaždým sa zastavil, počúval a potom si to premyslel a odišiel opačným smerom, akoby chcel povedať, že mu môj vkus v hudbe jednoducho nesedí. Trvalo mi tri sezóny, kým som pochopil, že problém nebol vo vábničke, ale vo vetre — stál som tak, že mi niesol pach priamo k nemu, a žiadny zvuk na svete nepresvedčí srnca, aby prišiel tam, kde cíti človeka.
To je vlastne jadro celej veci. Vábenie je len jeden nástroj z viacerých, nie zázračné tlačidlo. Funguje iba vtedy, keď je zosúladené so smerom vetra, s postriežkou na správnom mieste — teda s pozorovacím stanovišťom, odkiaľ máš prehľad a zver ťa nezaveje ani nezavetrí — a s trpezlivosťou, ktorá sa nedá odkukať z videa na internete. Videl som mladých adeptov, ktorí prišli do revíru s vábničkou zavesenou na krku ako symbolom skúsenosti, a odišli s presvedčením, že poľovníctvo je fraška. Nie je. Len má pravidlá, ktoré sa neohýbajú podľa toho, ako veľmi chceš mať výsledok.
Keď to vyjde, pochopíš prečo to robíš
A potom príde deň, keď všetko sadne. Vietor v tvár, tichý pisk vydaný v správnej chvíli, a spoza remízky sa vynorí srnec, ktorý ide priamo k tebe, hlavu mierne sklonenú, uši nastavené ako radary. Nejde o víťazstvo nad zverou. Je to skôr chvíľa, keď na zlomok sekundy pochopíš jazyk, ktorý nie je tvoj, a zver ti na neho odpovedala. Či sa rozhodneš pre výstrel, alebo srnca len necháš prejsť a odísť, je vec etiky a chvíle. Ale ten pocit, že ťa zver na okamih považovala za súčasť lesa a nie za votrelca, sa nedá kúpiť so žiadnou vábničkou, nech je akokoľvek drahá.
Tá moja prvá, čo znela ako mačka vo dverách, dodnes leží v šuplíku. Nevyhodil som ju. Niekedy je dobré mať pri sebe dôkaz vlastnej domýšľavosti — pripomína, že zver nemá povinnosť veriť našim zvukom, kým si tú vieru nezaslúžime trpezlivosťou, tichom a pokorou, ktorá sa v lese učí pomalšie než čokoľvek iné.