Sonar ukazuje dno na deviatich metroch a tesne nad ním sa objaví oblúčik, ktorý sa nehýbe. Buď je to peň, alebo ryba, ktorá sa práve rozhoduje, či má zmysel žrať. Spustíš nástrahu presne k nej, dvakrát cukneš zápästím a vtedy sa oblúčik na displeji zrazu pohne smerom k tvojej silikónke. Toto je vertikálny lov zubáča — hra na pár centimetrov a pár sekúnd, kde niet miesta na náhodu, lebo ryba je doslova pod tebou.
Na Zemplínskej šírave, na Liptovskej Mare, na Oravskej priehrade či v hlbších úsekoch Dunaja pri Bratislave sa dá vertikála robiť poriadne. Potrebuješ hlbšiu vodu s výraznejším dnovým reliéfom — jamy, príkopy, hrany starých korýt — a člnok, z ktorého sa dá presne držať pozícia. Elektromotor s kotvením na bod (spot lock) je dnes skoro nutnosť, lebo bez neho ťa vietor odfúkne z miesta skôr, než stihneš urobiť dva cuky.
Prečo lovíme priamo nad rybou
Zubáč nie je ryba, ktorá naháňa korisť po celej vodnej ploche. Drží sa pri dne, v úkrytoch, na hranách, a väčšinu dňa je lenivý až apatický — čaká, kým mu niečo prepláva tesne popred nos. Vertikálny lov mu presne to ponúka. Nástrahu spustíš kolmo dolu, cítiš dno cez špičku prúta a robíš drobné, kontrolované pohyby priamo v jeho zornom poli. Žiadne dlhé nadhadzovanie, žiadne čakanie, kým nástraha doplávala tam, kde má byť — si tam hneď.
Základná technika je jednoduchá na popis a náročná na cit: nadvihneš prút o pár desiatok centimetrov, necháš nástrahu padať na napnutej šnúre a sleduješ, kedy padanie prestane skôr, než by malo. Presne v tom momente príde záber, ktorý sa často necíti ako záber, ale ako slabé „ťažšie“. Zubáč berie nástrahu do papule pri dne a netrhá ako šťuka — treba mať šnúru stále v kontakte a reagovať na najmenší rozdiel v odpore.
Výber nástrahy je otázka dňa. Klasický gumový kopyto alebo ripper na hlavičke od desať do tridsať gramov, podľa hĺbky a prúdu, funguje spoľahlivo. Niektorí kolegovia prisahajú na kovové cikády, iní na menšie vertikálne blyskáče — každá voda má svoj deň, keď funguje niečo iné, a to je presne dôvod, prečo mať v boxe aspoň tri rôzne varianty.
Sonar ako druhé oko
Bez sonaru je vertikála len tak trochu naslepo. Nejde o to vidieť rybu — hoci to je príjemný bonus — ale hlavne poznať dno. Zubáč sa drží na konkrétnych bodoch, pri kameňoch, pri hranách, pri potopených konárikoch, a ak vieš, kde presne tieto body sú, šetríš si desiatky minút zbytočného spúšťania nástrahy do prázdna. Skúsenejší kaprári aj dravkári dnes bežne používajú side-imaging, ktorý ukáže štruktúru dna aj mimo priamej trasy pod loďou, a to vie zmeniť celý deň na vode.
Zubáč ti dá jednu šancu na dobrý záseg. Ak zaváhaš, nabudúce už len sleduješ, ako sa oblúčik na sonare pomaly vzďaľuje.
Šetrné zaobchádzanie a čo hovorí poriadok
Zubáč patrí medzi ryby, ktoré sa dajú ľahko poškodiť nesprávnym vyťahovaním — má krehkejšie tkanivo okolo papule než napríklad šťuka. Podložka, vlhké ruky, minimalizovanie času mimo vody, a ak plánuješ pustiť rybu späť, tak čo najrýchlejšie a bez zbytočného fotenia na slnku. Pri väčších kusoch sa oplatí mať pripravenú podberáčku s jemnou sieťkou, aby sa nezranili plutvy.
Lovné miery, denné limity a doby ochrany sa menia vyhláškou aj miestnym rybárskym poriadkom, preto si pred každým výjazdom over aktuálne pravidlá revíru, na ktorom loví. Zemplínska šírava, Liptovská Mara aj úseky Dunaja majú svoje špecifiká a to, čo platilo minulý rok, nemusí platiť teraz.
Zaujímavosť na koniec: zubáč vidí v tme výrazne lepšie než väčšina našich dravcov vďaka odrazovej vrstve v oku podobnej tej, čo majú mačky. Preto sa mu tak dobre loví za súmraku a po zotmení — v tom čase sa jeho apatia pri dne často mení na aktívne prehľadávanie okolia, a práve vtedy vie vertikála priniesť najviac zábavy.