Slovo via ferrata znie exoticky, ale realita slovenských hôr je trochu iná — namiesto oceľových lán s karabínami tu na väčšine zabezpečených ciest visia hrubé reťaze a drevené alebo kovové rebríky, po ktorých sa liezlo už za čias, keď sa slovo ferrata na Slovensku sotva používalo. To neznamená, že je to menej dobrodružné. Znamená to len, že treba vedieť, čo vlastne hľadáte, skôr než si kúpite súpravu za stovky eur.
Zabezpečené chodníky doma
Klasickými miestami, kde si človek vyskúša strmé skalné terény s pomocou reťazí, sú Slovenský raj a Malá Fatra. V Slovenskom raji ide najmä o tiesňavy a rokliny — vodou vymodelované kaňony, kde sa lezie popri vodopádoch po rebríkoch a s pomocou reťazí kotvených priamo do skaly. V Malej Fatre plnia podobnú úlohu tiesňavy vo Vrátnej doline, kde sa turisti pretláčajú úzkymi žľabmi medzi balvanmi a popod previsy. Tieto trasy sú sezónne — otvárajú sa spravidla od jari do jesene, presný dátum si treba overiť na stránke príslušného národného parku, pretože po daždi alebo v zime bývajú tiesňavy uzavreté z bezpečnostných dôvodov.
Dôležitý rozdiel oproti alpským via ferratám: na Slovensku sa väčšinou nevyžaduje istiaci set s karabínami. To ale neznamená, že netreba pevnú obuv, suché ruky a rešpekt pred mokrým vápencom. Videl som ľudí, ktorí do roklín vyrazili v sandáloch — vydržali presne toľko krokov, koľko trvalo, kým prvý rebrík stratil pod nohami akúkoľvek oporu.
Kde je skutočná via ferrata
Ak túžite po tom, čo Taliani a Rakúšania nazývajú via ferrata v pravom zmysle slova — teda oceľové laná, ku ktorým sa pripínate setom s dvomi karabínami a tlmičom pádu — najbližšie destinácie sú Rakúsko a Taliansko. Rakúske Alpy, konkrétne oblasti okolo Dachsteinu a Hohých Taur, ponúkajú desiatky tratí rôznej náročnosti, dobre značených a udržiavaných. Z Bratislavy alebo Žiliny je to cesta autom na jeden deň, čo z nich robí realistický víkendový cieľ.
Taliansky Dolomiti idú o level ďalej — tam sa via ferraty spájajú priamo s históriou prvej svetovej vojny, keď vojaci budovali zabezpečené cesty do skál, aby sa vôbec dostali k frontovým pozíciám. Dnes po tých istých lanách a rebríkoch liezu turisti s fotoaparátmi namiesto pušiek. Je to o niečo ďalej — počítajte skôr s dvoma dňami cesty alebo letom do severného Talianska — ale zážitok je neporovnateľný.
Via ferrata nie je skratka k vrcholu, je to iná disciplína — kombinácia lezenia, turistiky a rešpektu pred výškou.
Čo si vziať a na čo nezabudnúť
Pre skutočnú via ferratu v Alpách potrebujete istiaci set s tlmičom pádu, sedací úväz a horolezeckú prilbu — toto vybavenie sa dá požičať priamo v horských strediskách, nemusíte si ho kupovať pred prvým výletom. Odporúčam vyskúšať požičovňu v mieste štartu trasy, kde vám zamestnanci zároveň poradia, ktorá trasa zodpovedá vašej kondícii a skúsenostiam — stupnice náročnosti sa medzi krajinami mierne líšia, takže to, čo je v Taliansku označené ako stredne ťažké, nemusí zodpovedať rakúskemu hodnoteniu.
Na Slovensku stačí do tiesňav pevná turistická obuv s dobrou protišmykovou podrážkou, keďže skala býva vlhká aj v suchom počasí. Počítajte s tým, že v hlavnej sezóne sa v obľúbených tiesňavach tvoria rady — nie je to miesto na rýchly rannú prechádzku, skôr na trpezlivé state a čakanie na rebrík.
Pred akoukoľvek cestou do zahraničia, najmä ak plánujete aktivity spojené s vyšším rizikom, sa oplatí pozrieť na aktuálne odporúčania Ministerstva zahraničných vecí SR a uistiť sa, že cestovné poistenie kryje horské športy — via ferrata do bežného cestovného poistenia často nespadá automaticky.
Slovenské tiesňavy sú dobrým testom, či vás výšky a úzke skalné žľaby vôbec bavia. Ak áno, Alpy čakajú kúsok za hranicami — a rozdiel medzi reťazou a oceľovým lanom s karabínou pochopíte hneď pri prvom kroku.