Vianoce v kine nie sú len o snehu na okne a zvončekoch v pozadí. Sú aj o tom, že niekto strieľa po teroristoch v mrakodrape, alebo že sa z neškodného chlpatého tvora stane armáda malých monštier priamo pod stromčekom. Keď človek po desiatom decembrovom večere zistí, že Sám doma vie naspamäť aj vrátane hudby v pozadí, je čas pozrieť sa po inej polici. Tá vianočná je väčšia, než sa zdá – len treba vedieť, kde hľadať.
Akčný sviatok pod mrakodrapom
Smrtonosná pasca z roku 1988 sa dnes síce predáva ako akčná klasika, ale je to v prvom rade vianočný film – a jeden z najlepších, aké kino ponúka. John McClane prilieta do Los Angeles na Štedrý večer, aby sa zmieril s manželkou, a skončí bosý na poschodiach obsadených teroristami. Bruce Willis tu hrá hrdinu, ktorý sa potí, krváca a nadáva, nie neomylného superhrdinu – a práve táto zraniteľnosť z filmu robí niečo viac než strelnicu. Vianočná výzdoba v pozadí, rozospievaná firemná párty, ktorá sa zmení na rukojemnícku dráму – tento kontrast medzi sviatočnou pohodou a chaosom je presne to, čo film robí nezabudnuteľným. Ak niekto tvrdí, že to nie je vianočný film, len sa nechce vzdať istoty, že vianočné filmy musia byť sladké.
Keď sa maskot zmení na monštrum
Gremlinovia z roku 1984 sú dôkazom, že aj rozprávka o roztomilom chlpáčovi môže mať temné jadro. Chlapec dostane od otca na Vianoce malé stvorenie menom Gizmo, s tromi jasnými pravidlami – žiadna voda, žiadne svetlo, žiadne jedlo po polnoci. Samozrejme, že sa všetky tri poruší, a mestečko sa zmení na bojové pole plné zlomyseľných potvor v čapiciach. Joe Dante tu majstrovsky balansuje medzi rodinnou rozprávkou a hororovou paródiou, a práve táto neistota, kam sa film práve nakloní, ho robí zábavným aj po štyridsiatich rokoch. Je to film, ktorý sa nebojí byť škaredý práve tam, kde by iný film siahol po gýči.
„Vianoce sú o rodine. A rodina, to je aj tá naša – aj keď má zelenú pokožku a ostré zuby.“
Strach ako súčasť sviatkov
Krampus z roku 2015 berie stredoeurópsku legendu o temnom protipóle svätého Mikuláša a robí z nej poriadne nepríjemný horor s čiernym humorom. Rodina, ktorá si prestala veriť v čaro Vianoc, si privolá bytosť, ktorá trestá presne takú neveru – a dom sa postupne zmení na pevnosť proti snehovej búrke plnej démonických hračiek. Film funguje najlepšie práve v momentoch, keď mieša detskú estetiku – medovníky, ozdoby, plyšové hračky – s hrôzou, ktorá z nich vyžaruje. Nie je to remeselne dokonalý film, ale má odvahu ukázať, že sviatočná nostalgia môže mať aj svoju odvrátenú, desivú stranu.
Klasika, ktorá sa nebojí bábok
Muppets: Vianočná koleda z roku 1992 dokazuje, že Dickensov príbeh o Ebenezerovi Scroogeovi zvládne uniesť aj plstené bábky bez toho, aby sa stratila jeho emocionálna váha. Michael Caine hrá Scroogea úplne vážne, presne ako v dramatickej verzii, a práve tento kontrast medzi jeho hereckým nasadením a spevavými Muppetmi okolo neho vytvára jedinečnú chémiu. Film je zábavný pre deti, ale scéna s duchom budúcich Vianoc má stále silu vyvolať zimomriavky aj u dospelého diváka. Málo filmov dokáže byť súčasne detskou paródiou a poctivou adaptáciou klasickej novely – tento to zvládol.
Vianočný film nemusí byť o snehu, čokoláde a uzmierení pri stromčeku. Môže byť o mrakodrape v plameňoch, o zelených monštrách v kuchyni, alebo o démonovi, ktorý trestá nevieru. Spoločné majú jedno – vedia, že najsilnejšie sviatočné emócie sa rodia v kontraste, nie v pohode. A keď človek tento večer siahne po niečom inom než po klasike s Macaulayom Culkinom, možno zistí, že práve tento kontrast mu chýbal.