V Hanoji ma zobudil klaksón o piatej ráno a už som vedel, že tento vzťah bude intenzívny. Vietnam sa nedá cestovať polovičato — buď doňho vojdete po hlavu, so všetkým chaosom, vôňou grilovaného mäsa na chodníku a motorkami, ktoré idú v protismere ako samozrejmosť, alebo radšej zostaňte doma pri katalógu s plážami. Trasa od severu na juh, teda z Hanoja do Ho Či Minovho Mesta, je klasika, ktorú si vyberá takmer každý, kto má na Vietnam viac než týždeň. A práve tá dĺžka rozhoduje o všetkom — o doprave, o jedle, aj o tom, koľko peňazí napokon minie.
Vlak, autobus, alebo lietadlo — vyberajte podľa nervov
Legendárna trasa Reunification Express spája sever s juhom po železnici, ktorú Francúzi postavili ešte v koloniálnych časoch a Vietnamci odvtedy udržiavajú s láskou, no bez zbytočného zhonu. Vlak z Hanoja do Hue trvá okolo trinástich hodín, čo znie hrozivo, kým nesadnete do lôžkového vagóna, neotvoríte okno a nesledujete ryžové polia miznúce vo hmle. Lístky v spacom kupé vyjdú na približne dvadsať až tridsať eur, čo je za ten výhľad smiešne lacné.
Nočné autobusy s ležadlami sú lacnejšia alternatíva — cesta z Hue do Hoi An stojí pár eur a trvá pár hodín, ideálne na krátke úseky. Lietadlá zase riešia to, čo vlak nezvládne: keď máte desať dní a chcete vidieť aj Hanoj, aj deltu Mekongu, vnútroštátny let za tridsať až päťdesiat eur ušetrí deň, ktorý by ste inak strávili pozeraním sa z okna. Skúsení cestovatelia kombinujú všetko tri — vlak na dlhé nočné presuny, autobus na krátke skoky, lietadlo, keď dôjde trpezlivosť.
Phở za jedno euro a účet, ktorý vás poteší
Jedlo vo Vietname je dôvod, prečo sa sem ľudia vracajú aj keď plánovali ísť inam. Miska phở na rannom stánku v Hanoji stojí jedno až dve eurá a chutí lepšie než polovica reštaurácií, ktoré si účtujú desaťnásobok. Bánh mí, teda vietnamský sendvič s paštétou, uhorkou a čili, vyjde na menej ako euro a zje sa za tri minúty postojačky pri koši na odpadky, čo je presne tá autentickosť, po ktorej ľudia lietajú tisíce kilometrov.
Vo Vietname neplatíte za jedlo veľa — platíte za to, že ste ochotní jesť na plastovej stoličke vysokej ako pre škôlkara.
Cao Lầu v Hoi An, husté rezance s bravčovým mäsom a bylinkami, alebo bún chả v Hanoji, kde grilované mäso plávajúce v sladko-slanej omáčke jedol aj Anthony Bourdain s Obamom, patria medzi jedlá, ktoré netreba hľadať v žiadnom sprievodcovi — nájdu si vás sami, podľa vône. Reštaurácie so vzduchotechnikou a anglickým menu stoja trikrát viac než pouličné stánky a jedlo v nich je väčšinou horšie, čo je paradox, na ktorý si treba zvyknúť.
Koľko to celé naozaj stojí
Rozpočtový cestovateľ zvládne Vietnam za dvadsať až tridsať eur na deň, počítajúc ubytovanie v hosteli alebo lacnom hoteli s ventilátorom, tri jedlá denne na ulici a lokálnu dopravu. Kto chce klimatizáciu, súkromnú izbu a občas si dopraje aj reštauráciu s obrusmi, nech počíta so štyridsiatimi až šesťdesiatimi eurami denne. Luxus je tu stále lacný v porovnaní so západnou Európou — päťhviezdičkový hotel v Da Nangu vyjde na sumu, za ktorú by ste doma nedostali ani slušný apartmán na víkend.
Najväčšia položka nie je jedlo ani spanie, ale doprava na dlhé vzdialenosti a prípadné výlety — plavba po zálive Ha Long, treking v horách okolo Sa Pa alebo čln po delte Mekongu si vypýtajú desiatky eur navyše, no práve tieto zážitky si človek pamätá najdlhšie, dlhšie než ktorýkoľvek hotel s bazénom.
Trasa od severu na juh napokon nie je len o kilometroch. Je to postupné rozprávanie krajiny, ktorá sa mení pod nohami — z chladnej hmly Hanoja cez pokojné rieky strednej časti až po horúčavu a rušný ruch Ho Či Minovho Mesta. Kto to prejde vlakom, autobusom aj s plným žalúdkom lacného jedla, odchádza domov s pocitom, že videl niečo skutočné, nie len fotku pre sociálne siete.