Phu Quoc pôsobí ako geografický vtip prírody – vietnamský ostrov, ktorý leží bližšie ku Kambodži než k pevninskému Vietnamu, obklopený vodami Thajského zálivu tak priezračnými, že sa fotky z brožúr zdajú takmer neupravené. Ešte pred pár desaťročiami sem chodili hlavne rybári a pestovatelia korenia, dnes je to ostrov s letiskom, kam lietajú priame linky z Bangkoku, Soulu aj Ho Či Minovho Mesta, a s resortmi, ktoré si nezadajú s tými na Bali. Zo Slovenska sa naň dostanete len s prestupom, najčastejšie cez Bangkok alebo Ho Či Minovo Mesto, a treba počítať s celým dňom cestovania jedným smerom.
Čo robí Phu Quoc iným
Ostrov je od roku 2006 súčasťou biosférickej rezervácie UNESCO, čo znamená, že veľká časť jeho vnútrozemia zostáva pokrytá dažďovým lesom a je chránená ako národný park. To je vlastne dôvod, prečo Phu Quoc pôsobí menej „vybetónovane“ než susedné thajské ostrovy – zástavba sa sústreďuje najmä pozdĺž západného pobrežia, kým východ a stred ostrova si držia divokejší charakter. Miestna tradícia výroby rybej omáčky nuoc mam a čierneho korenia sa dá vidieť priamo vo výrobniach, ktoré fungujú ako otvorené manufaktúry pre návštevníkov – vôňa fermentujúcich rýb síce nie je pre každého, ale patrí k ostrovu rovnako ako pláže.
Symbolom novodobého turistického Phu Quocu je lanovka spoločnosti Sun World vedúca na ostrov Hon Thom, ktorá patrí medzi najdlhšie lanovky vedúce nad morom na svete. Cesta v kabínke ponúka pohľad na flotily rybárskych lodí a drobné ostrovčeky roztrúsené po zálive – zážitok, ktorý si Phuket ani Bali jednoducho nemôžu dovoliť, lebo im chýba vhodná geografia.
Phu Quoc je dôkaz, že aj krajina s traumatickou vojnovou minulosťou vie postaviť turistickú infraštruktúru, ktorá konkuruje starším ázijským destináciám – otázka je, či to robí rýchlejšie, než stíha chrániť to, čo ho robí zaujímavým.
Kedy letieť a na čo si dať pozor
Suché obdobie trvá zhruba od novembra do apríla, vtedy je najmenšia šanca na tropické búrky a more býva pokojné. Naopak letné mesiace prinášajú dažde a vlhko, hoci prehánky bývajú väčšinou krátke a intenzívne, nie celodenné. Keďže ide o Vietnam, treba si pred cestou overiť aktuálne podmienky vstupu na stránke Ministerstva zahraničných vecí SR – vízová politika krajiny sa v posledných rokoch menila a informácie sa dajú ľahko pomýliť so staršími pravidlami. Rovnako platí, že ceny na Phu Quocu už dávno nie sú vietnamsky nízke – v hlavnej sezóne sa ubytovanie v kvalitnejších resortoch cenovo približuje thajským ostrovom, aj keď stále vychádza lacnejšie než porovnateľný štandard na Bali.
Alternatívy, ktoré stoja za zváženie
Ak Phu Quoc pôsobí príliš vzdialene alebo príliš vychytene, ázijská plážová ponuka je široká. Koh Lanta v Thajsku ponúka pomalší, menej komerčný rytmus než preplnený Phuket, s dlhými plážami a menším počtom veľkých reťazových resortov. Filipínsky Palawan, konkrétne oblasť okolo El Nido, láka vápencovými útesmi vytŕčajúcimi priamo z mora – scenéria, ktorá sa dá porovnať skôr s Halong Bay než s bežnou tropickou plážou, hoci doprava na miesto je zložitejšia a zvyčajne si vyžaduje ešte jeden vnútroštátny let. Indonézske Gili ostrovy pri Lombuku zas fungujú bez áut a motoriek, čo z nich robí ideálnu voľbu pre tých, čo chcú od hluku miest naozaj vypnúť.
Voľba medzi Phu Quocom a týmito alternatívami je vlastne otázkou priorít. Kto chce lanovky, veľké resorty a organizovaný turizmus s ešte stále pomerne zachovalou prírodou v pozadí, mieri do Vietnamu. Kto hľadá viac autenticity za cenu menšieho komfortu, skúsi Koh Lantu alebo Gili. A kto sa nebojí komplikovanejšej cesty výmenou za jedny z najfotogenickejších vôd v Ázii, kúpi si letenku na Palawan – a možno práve tam zistí, že ideálna pláž sa nedá odmerať ani lanovkou, ani počtom hviezdičiek v resorte.