Stál som na kraji rúbaniska, vietor mi fúkal presne do chrbta, a srnec sa díval mojím smerom asi tri sekundy predtým, než zmizol medzi mladinou, akoby ho niekto vygumoval. Nevidel ma. Nepočul ma. Stačilo, že ma zavetril. To je ten moment, ktorý každého začínajúceho poľovníka naučí pokore rýchlejšie než akákoľvek kniha — zver má nos, o ktorom si my, dvojnohí s kamerami v mobiloch, môžeme nechať iba zdať.
Poľovník, ktorý nerešpektuje vietor, je ako rybár hádžuci návnadu proti prúdu. Môže mať najlepší postriežku (miesto na číhanie na zver, väčšinou vyvýšené, ako posed alebo kazateľnica), najtichší krok, najlepšiu optiku — a napriek tomu odíde domov s prázdnymi rukami, pretože jeho pach dorazil k zveri skôr než on sám. Srnčia, jelenia aj diviačia zver má čuchové receptory v počte, pri ktorom naše ľudské štyri milióny vyzerajú ako amatérsky pokus prírody. Vietor je pre nich noviny, rozhlas aj varovný systém v jednom.
Prúdenie, ktoré klame
Najväčšia chyba, ktorú vidím aj u skúsených chlapov v revíri, je spoliehanie sa na vietor, aký fúkal ráno pri odchode z chalupy. Vzduch sa v teréne správa inak než na otvorenej lúke pred domom — stačí kotlina, potok, alebo len hustejší porast, a prúdenie sa otočí, rozdelí, vytvorí vlastné malé prúdy, ktoré nemajú nič spoločné s tým, čo hlásala predpoveď. Údolia večer chladnú a vzduch po nich steká dole ako neviditeľná rieka, aj keď hore na kopci fúka úplne iným smerom. Toto je dôvod, prečo skúsení poľovníci nosia vo vrecku obyčajný vrecúško s popolom alebo špeciálny sprej s práškom — nie z poverčivosti, ale preto, že oko vietor nevidí, a jemný obláčik prezradí smer presnejšie než akýkoľvek pocit na líci.
Testovať treba priamo na mieste postriežky, nie pred ňou. Videl som poľovníkov, ktorí si overili vietor pri aute a potom kráčali dvadsať minút cez les, kde sa prúdenie menilo trikrát. Na mieste, kde budete sedieť najbližšie hodiny, si vietor overte znova. A potom ešte raz, keď slnko začne zapadať — pretože s poklesom teploty sa termika mení a to, čo ráno stúpalo, večer klesá.
Kto neverí vetru, verí náhode. A náhoda v revíri nemá miesto.
Posliedka proti vetru je remeslo, nie hazard
Pri posliedke, teda tichom, pomalom pohybe revírom s cieľom vyhľadať zver, je vietor doslova váš spoluhráč alebo protivník podľa toho, ako s ním narábate. Skúsený poľovník ide vždy proti vetru alebo aspoň bokom naň, nikdy s vetrom v chrbte smerom k miestu, kde predpokladá zver. Znie to ako základná fyzika, a predsa je to práve táto jednoduchá vec, ktorá rozhoduje o tom, či srnec zdvihne hlavu a zostane stáť, alebo zmizne skôr, než ho vôbec zaregistrujete.
Rovnako dôležitý je vietor pri dohľadávke postrelenej zveri s farbiarom. Skúsený vodič psa nepustí vôdzku len tak náhodou proti smeru, odkiaľ predpokladá farbu (krv postrelenej zveri) — vietor môže priniesť pachovú stopu k psovi z väčšej diaľky, alebo naopak, ak fúka nesprávne, pes musí ísť priamo po stope namiesto toho, aby využil vzdušný vietor. Toto rozlíšenie medzi prácou na stope a prácou na vietor je jedna z prvých vecí, ktoré sa učí každý adept kynológie.
Pokora, ktorú vietor učí každý deň inak
Po dvadsiatich rokoch v revíri viem jedno — vietor sa nedá poraziť, dá sa s ním iba spolupracovať. Nie je nepriateľ, je sudca, ktorý nepozná výnimky a nenechá sa podplatiť skúsenosťou ani drahou výbavou. Videl som poľovníkov s najmodernejšou termovíziou, ktorých vlastný pach prezradil skôr, než stihli zapnúť prístroj. A videl som začiatočníkov, ktorí vďaka pokornému rešpektu k prúdeniu vzduchu ulovili zver na prvý výjazd.
Ten srnec na rúbanisku mi vtedy dal lekciu zadarmo. Odvtedy si pred každou postriežkou najprv navlhčím prst, potom skontrolujem popol vo vrecku, a až nakoniec zbraň. Poradie nie je náhodné — vietor rozhoduje skôr, než sa vôbec začne poľovať.