Sused si pred desiatimi rokmi postavil pergolu z impregnovaných hranolov, hrdo mi ju ukázal a spýtal sa, čo na ňu má vysadiť. Odpovedal som, že vinič, a on sa zatváril, akoby som mu navrhol postaviť na dvore veterný mlyn. Dnes má nad hlavou zelenú strechu, v lete tam obeduje v tieni a v septembri odo mňa žiada radu, čo s dvadsiatimi kilami hrozna, ktoré nestíha zjesť. Toto je presne dôvod, prečo vinič na pergole nie je romantická fantázia z francúzskych časopisov, ale jedno z najrozumnejších rozhodnutí, aké môže slovenská záhrada dostať.
Problém je, že veľa ľudí si pod pojmom vinič predstaví odrody na víno, sadí Rulandské alebo Veltlínske, a potom sa čuduje, prečo im hrozno nedozrieva a chutí ako citrón namočený v octe. Na pergolu, kde ide predovšetkým o tieň a stolové hrozno na jedenie, sú vhodnejšie skoré a stredne skoré odrody odolné proti chorobám. Ja osobne stavím na Vénus, modré bezsemenné hrozno, ktoré dozrieva už koncom augusta a znesie aj chladnejšie noci vo vyšších polohách. Kto chce niečo efektnejšie na pohľad, nech skúsi Muscat Blue, ktorý voňia tak, že susedia budú vedieť, kedy dozrelo, ešte skôr než vy.
Nadmorská výška rozhoduje viac než odroda
Vinič je rastlina, ktorá sa nehanbí za svoje nároky. Do 400 metrov nad morom je takmer všade doma, medzi 400 a 600 metrov treba už vyberať odolnejšie odrody a rátať s tým, že úroda príde o týždeň či dva neskôr. Nad 600 metrov by som sa naň nespoliehal ako na hlavný zdroj tieňa, hoci poznám záhradkára z Kysúc, ktorý mi tvrdí opak a každý rok mi posiela fotku hrozna z 650 metrov. Verím mu, ale zároveň dodávam, že jeho pergola stojí na južnej stene domu, ktorá funguje ako akumulátor tepla, a to je faktor, ktorý sa v štatistikách nepíše.
Neskoré mrazy sú pri viniči na pergole väčším nepriateľom než mráz zimný. Rastlina vyrazí skoro, prvé listy sú jemné a mrazík v máji ich spáli za jednu noc. Preto na pergolu nesadím vinič priamo do najnižšieho miesta záhrady, kde sa zráža studený vzduch, ale radšej k stene domu alebo aspoň o meter vyššie, ak terén dovoľuje. Raz som to podcenil, vysadil mladú Vénus do priehlbiny pri plote, a máj ma odmenil černým listom a plačom nad zbytočne minutými peniazmi.
Rez, ktorý rozhoduje o tieni aj o strapcoch
Pergola žije z toho, že vinič má dostatok dreva na to, aby vytvoril hustú strechu, ale zároveň nie toľko, aby sa strapce hrozna dusili v tieni vlastného lístia. Na jar, kým vinič ešte spí, robím rez na kruh pri starších, prerastených konároch, ktoré už dávali málo úrody, a nechávam dva až tri silné výhonky ako kostru, z ktorej sa rozrastie do strán. Cez leto potom nasleduje zaštipovanie bočných výhonkov nad druhým alebo tretím listom za strapcom, čo prinúti rastlinu investovať silu do hrozna, nie do márnotratného rastu do diaľky.
Vinič, ktorý sa nereže, dá o rok viac dreva a o rok menej hrozna. Platí to na rovine aj v horách.
Vyväzovanie hlavných konárov k nosnej konštrukcii pergoly robím špagátom, nikdy nie drôtom, ktorý časom zareže do kôry a rastlina sa mu odvďačí zaškrtenou vetvou práve v čase, keď je plná hrozna. Suché letá, ktoré máme čoraz častejšie, riešim málo, ale poriadne, teda zálievkou raz za desať dní veľkou dávkou vody priamo ku koreňom, nie povrchovým poprskaním, ktoré viničovi urobí toľko dobrého ako dáždnik v búrke.
September ako odmena za trpezlivosť
Keď v septembri prídem pod pergolu a strapce mi visia nad hlavou ako zelené lustre, viem, že tá práca s rezom a zaštipovaním počas leta mala zmysel. Hrozno zo stolových odrôd sa oberá postupne, tak ako dozrieva, nie naraz ako pri viniciach na víno. To znamená, že si ho môžete vychutnávať týždne, nie jeden víkend. A keď sused nevie, čo s prebytkom, poviem mu presne to, čo hovorím každý rok: uvarte z toho lekvár, alebo ho dajte susedom, ktorí pergolu nemajú a tíšia sa iba v tieni vlastnej závisti.