Muž s dvoma Nobelovými cenami by mal mať pravdu skoro vo všetkom. Linus Pauling ju mal v chémii aj v mierovom aktivizme. V otázke vitamínu C sa ale zmýlil tak dôkladne a tak presvedčivo, že jeho omyl žije dodnes v každej lekárni, kde si ľudia v januári kupujú šumivé tablety po grame. Stačí nádcha, štipka strachu a spomienka na to, že „veď to hovoril vedec“ — a regál s vitamínom C sa vyprázdni skôr ako regál s papierovými vreckovkami.
Pauling v sedemdesiatych rokoch presadzoval, že vysoké dávky vitamínu C, teda rádovo gramy denne, dokážu výrazne skracovať prechladnutia a podľa neskorších, ešte odvážnejších tvrdení aj pomáhať pri liečbe rakoviny. Kniha, ktorú o tom napísal, sa predávala ako teplé rožky. Problém je, že jeho dôkazy stáli hlavne na vlastnom presvedčení a na štúdiách so slabou metodikou. Keď sa neskôr robili kvalitnejšie klinické skúšania s kontrolnými skupinami, efekt sa rozplynul. Presne to sa vo vede deje pomerne často — silná osobnosť s dobrým menom dokáže presadiť myšlienku rýchlejšie, než ju stihnú dôkazy dobehnúť.
Čo vitamín C naozaj robí
Vitamín C nie je zbytočný, len jeho úloha je skromnejšia, než si Pauling predstavoval. Je nevyhnutný pre tvorbu kolagénu, pomáha vstrebávaniu železa z rastlinnej stravy a funguje ako antioxidant. Jeho nedostatok spôsobuje skorbut, chorobu, ktorá kedysi kosila námorníkov na dlhých plavbách — a práve preto sa vitamín C dostal do povedomia ako niečo, čo „lieči“. Lenže medzi zabránením ťažkému nedostatku a liečením bežnej nádchy je priepasť veľká ako Atlantik, cez ktorý sa tí námorníci plavili.
Výskumy opakovane ukazujú, že bežná populácia z vysokých dávok vitamínu C pri prechladnutí profituje len minimálne, ak vôbec. Niektoré prehľady naznačujú mierne skrátenie trvania príznakov o pár hodín u ľudí vystavených extrémnej fyzickej záťaži, napríklad u bežcov maratónov v chladnom počasí. Pre bežného kancelárskeho pracovníka, ktorý si v januári naberie tri gramy denne, taký efekt čakať netreba. A pri prevencii samotného ochorenia sa účinok ukázal ešte slabší.
Vitamín C zo skorbutu zachraňuje životy. Vitamín C z hrsti tabliet nezachráni pracovný týždeň strávený s nádchou.
Kde je hranica rozumu
Telo dokáže vitamín C vstrebať len do určitej miery — nad istú hladinu ho jednoducho vylúči obličkami. Vysoké dávky preto väčšinou neznamenajú vyššiu ochranu, ale drahší moč. U väčšiny zdravých ľudí to nie je nebezpečné, dávky niekoľko gramov denne však môžu spôsobiť tráviace ťažkosti, hnačky alebo kŕče v bruchu. U ľudí s náchylnosťou na obličkové kamene je opatrnosť namieste, pretože vysoký príjem vitamínu C môže riziko ich tvorby zvyšovať. Kto má obličkové ochorenie alebo iné chronické problémy, mal by dávkovanie prebrať s lekárom, nie s influencerom.
Odporúčaný denný príjem sa pohybuje rádovo v desiatkach miligramov a bežná pestrá strava ho pokryje bez problémov. Jeden pomaranč, paprika na obed alebo hrsť brokolice zvládnu viac, než väčšina ľudí tuší. Vitamín C sa navyše ničí teplom a dlhým skladovaním, takže čerstvá zelenina a ovocie majú výhodu pred prevareným obedom z včerajška.
Prečo mýtus prežíva
Časť sily Paulingovho príbehu spočíva v tom, že korelácia sa ľahko zamení za príčinu. Ľudia, ktorí jedia veľa ovocia a zeleniny bohatej na vitamín C, bývajú vo všeobecnosti zdravší — majú pravdepodobne aj lepšiu stravu ako celok, viac sa hýbu, menej fajčia. Pripísať zásluhu jedinej molekule je lákavé, ale zjednodušujúce. Vitamín C sa tak stal symbolom niečoho väčšieho, hoci sám osebe zázraky nerobí.
Rozumný prístup je nudný, ale funguje: jesť pravidelne ovocie a zeleninu, doplnok vitamínu C si nechať prípadne na obdobia so zvýšenou fyzickou záťažou alebo obmedzeným príjmom čerstvých potravín, a nečakať od tabletky viac, než dokáže dať. Pauling bol skvelý chemik. Vo výžive sa ale ukázal ako dôkaz, že aj génius môže veriť vlastnému presvedčeniu viac než dátam.