Stopa v čerstvom snehu nad Čiernym Váhom nemala nič romantické. Päť jedincov, jeden za druhým, presne v šľapajach – tak, ako to vlky robia, aby ušetrili silu a zmiatli toho, kto by ich chcel sledovať. Farbiar, ktorého som mal na vôdzke, sa zrazu zastavil, srsť na chrbte mu vstala a ďalej nešiel. Pes vie, čo cíti, aj keď to nevie pomenovať. My ostatní sa o to isté pokúšame roky – a stále sa nevieme zhodnúť.
Predátor, ktorý sa nepýta na povolenie
Vlk sa na Slovensko nikdy úplne nevytratil, ale posledné desaťročie jeho počty a najmä rozšírenie citeľne rastú. Zo severných a stredných horských revírov sa posúva nižšie, bližšie k dedinám, bližšie k pasienkom. Nie preto, že by mu niekto otvoril bránu – jednoducho ide tam, kde je potrava a kde ho nikto neobmedzuje. A tou potravou je z veľkej časti raticová zver: jeleň, srnec, diviak, v horšom prípade aj ovca za elektrickým ohradníkom, ktorý mal byť dosť vysoký, ale nebol.
Poľovníci to sledujú s pocitmi, ktoré sa dajú opísať len ako rozpoltené. Na jednej strane vlk robí prácu, ktorú by inak museli robiť oni sami – reguluje stavy zveri, drží ju v pohybe, oslabuje choré a staré kusy. Na druhej strane presne tú istú zver poľovníci roky prikrmovali, chránili pred pytliactvom, budovali pre ňu posedy a sledovali jej vývoj po celé sezóny. Keď potom nájdu na paseke ostatky jelenice, ktorú poznali tri roky, je to iný pocit ako štatistika v tlačovej správe.
Čo hovorí revír, nie internetová diskusia
Skutočný obraz sa dá vidieť len v teréne, nie v komentároch pod článkom. Tam, kde sa vlk usadil natrvalo, sa mení správanie raticovej zveri – je opatrnejšia, menej sa zdržiava na otvorených lúkach, viac využíva húštiny. To má priamy dopad aj na poľovníctvo: postriežka na okraji lesa už nefunguje tak spoľahlivo ako pred desiatimi rokmi, zver sa naučila, že otvorený priestor je riziko. Poslicovka, teda tichý pohyb revírom s cieľom zver vystopovať, si zase vyžaduje väčšiu trpezlivosť, pretože vlčia prítomnosť zver rozptýli na väčšom území.
Zaujímavý je aj vplyv na diviačiu zver, ktorú roky poľovníci považovali za takmer neregulovateľnú premnoženú škodnú. Vlk diviaka loví menej rád ako jeleňa, ale tam, kde sa vytvorí stabilná svorka, klesá aj počet diviačích škôd na poliach. Nie je to zázračné riešenie, ale je to dôkaz, že príroda má vlastné mechanizmy, na ktoré sme si za desaťročia poľovníckeho manažmentu čiastočne odvykli.
Vlk nekradne poľovníkovi trofej. Kradne mu ilúziu, že má revír pod kontrolou.
Medzi ochranou a škodou
Legislatívne je vlk na Slovensku chránený druh, s výnimkami na reguláciu v presne vymedzených prípadoch. To v praxi znamená papierovačky, žiadosti, čakanie – a medzitým škody na chovoch, ktoré sa nedajú vrátiť späť. Chovatelia oviec v horských oblastiach dnes bez elektrických ohradníkov a pastierskych psov prakticky nemôžu fungovať, a aj s nimi sa škodám úplne nevyhnú. Kompenzačné mechanizmy existujú, ale byrokracia býva pomalšia ako hlad svorky.
Poľovnícke združenia sa preto ocitajú v pozícii, ktorú si nikto nevyberá dobrovoľne – majú byť zároveň strážcami zveri, partnermi ochranárov aj sprostredkovateľmi medzi štátom a miestnymi chovateľmi. Chce to viac komunikácie než emócií, viac dohľadávok faktov než šírenia poloprávd o vlčích svorkách útočiacich na deti pri autobusovej zastávke. Vlk je predátor, nie strašidlo – ale ani domáce zvieratko.
Návrat, s ktorým sa treba naučiť žiť
Tá stopa nad Čiernym Váhom mi napokon nedala odpoveď, len otázku, s ktorou sa poľovníctvo bude musieť popasovať roky dopredu: ako zladiť starostlivosť o zver s rešpektom k predátorovi, ktorý si nepýta povolenie a nerešpektuje revírne hranice. Vlk sa vrátil nie ako hosť, ale ako súčasť ekosystému, ktorý sme si na chvíľu mysleli, že máme úplne pod kontrolou. Možno je čas priznať si, že sme ju nikdy nemali – len sme to nemuseli tak často dokazovať.