Je rok 1979 a do kín vstupuje film, ktorý zmenil pravidlá hry. Ridley Scott vzal vesmírnu loď, posadil do nej hŕstku unavených robotníkov namiesto hrdinov s čeľusťou vpredu a vypustil medzi nich niečo, čo nemá zľutovanie a ešte menej logiky, ktorú by ste mohli prekabátiť. Votrelec nebol o hrdinstve. Bol o klaustrofóbii, o tom, že vo vesmíre naozaj nikto nepočuje váš krik, a o monštre, ktoré je zároveň dokonalý predátor aj estetický nočný sen H. R. Gigera. Odtiaľto sa písala jedna z najdôležitejších sci-fi hororových ság v dejinách kina.
Séria, ktorá si nikdy nesadla na jednu stoličku
To, čo robí Votrelca výnimočným, nie je len samotný tvor — hoci xenomorf je dodnes jedna z najlepšie navrhnutých filmových hrozieb vôbec. Je to skutočnosť, že každý režisér, ktorý sa série chytil, ju pretvoril na vlastný obraz. James Cameron v roku 1986 vzal Scottov klaustrofobický horor a urobil z neho akčnú vojnu o prežitie. David Fincher v Alien 3 sériu vrátil do temnoty a beznádeje. Jean-Pierre Jeunet experimentoval s bizarnosťou vo štvrtom diele. A keď sa zdalo, že značka dobehla svoj kredit, prišiel Scott sám a s Prometheom a Covenantom otvoril úplne inú vrstvu — filozofickú, o stvorení a tvorcoch, ktorá rozdelila fanúšikov na dva tábory.
Práve táto schopnosť premieňať sa a napriek tomu zostať rozpoznateľná je dôvod, prečo sa k Votrelcovi vracajú noví tvorcovia aj po štyroch desaťročiach. Nie je to franšíza, ktorá by sa opakovala. Je to skôr žánrové univerzum, v ktorom môže existovať čistý horor, vojnová akcia aj myšlienková sci-fi esej — a všetko to stále patrí do jednej rodiny.
Vo vesmíre nikto nepočuje váš krik.
Čo je jadrom hororovej vetvy
Ak sa bavíme o hororovej línii série — teda o filmoch, ktoré sa vracajú k pôvodnému Scottovmu duchu skôr než k akčným alebo filozofickým odbočkám — ide o remeslo postavené na napätí, nie na jeho okamžitom uspokojení. Úzke koridory lode, tma, ktorá skrýva viac, než ukazuje, a zvuk, ktorý prichádza skôr než obraz. Xenomorf sa v týchto filmoch nikdy nechová ako obyčajný monster-movie záporák. Je metaforou biologického strachu, nekontrolovateľnej reprodukcie, tela, ktoré prestáva byť vaše vlastné. Práve táto téma je dôvod, prečo Votrelec dodnes funguje inak než väčšina hororov s vesmírnou nálepkou.
Votrelec: Romulus sa hlási práve k tejto vetve. Bez toho, aby sme prezrádzali čokoľvek z deja, dá sa povedať, že ide o návrat k pôvodnému hororovému pulzu série — k izolácii, k pocitu, že úniku nie je kam, a k monštru, ktoré nepotrebuje motiváciu, aby bolo desivé. Pre diváka, ktorý ide do kina s očakávaním čistej filmovej hrôzy, nie akčného spektáklu, je to sľub, ktorý séria dávala už v roku 1979.
Prečo na to ísť, aj keď ste sériu nevideli celú
Dobrá správa je, že Votrelec nikdy nebol franšíza, ktorú musíte poznať do detailu, aby ste sa bavili. Každý hlavný diel funguje ako svoj vlastný uzavretý príbeh s vlastnou atmosférou. Romulus podľa všetkého nadväzuje na túto tradíciu — je to skôr návšteva známeho vesmíru s novými tvárami než pokračovanie, ktoré si vyžaduje domáce úlohy. Pre fanúšikov je to príležitosť vidieť, ako značka žije ďalej. Pre nováčikov skvelý vstup do sveta, kde je strach postavený na remesle, nie na jump scaroch bez kontextu.
Xenomorf oslavuje takmer polstoročie a stále vyzerá desivejšie než väčšina nových filmových monštier. To samo osebe hovorí o kvalite pôvodného návrhu aj o rešpekte, s akým sa k nemu tvorcovia vracajú. Ak má Romulus aspoň časť tejto disciplíny, augustové kino má svojho jasného víťaza.