Šteňa, ktoré prvýkrát v živote prinesie loptičku a položí ju k nohe, vie za tú chvíľu spôsobiť viac radosti ako výherný los. Majiteľ sa rozžiari, pochváli, možno aj odfotí. A presne v tej chvíli robí väčšina ľudí prvú chybu — myslí si, že má hotového aportéra. Nemá. Má psa, ktorý sa práve naučil, že hra sa dá vyhrať. Cesta od tejto hry k tomu, aby ten istý pes za tri mesiace vytiahol z chladnej vody kačicu a odovzdal ju do ruky bez toho, aby ju rozhryzol, je dlhšia, než sa zdá z gauča.
Loptička nie je aport
Prinášanie loptičky je inštinkt, nie výcvik. Väčšina plemien s vôľou k práci — retrievery, ohári, aj niektorí durič — má chuť niečo priniesť zabudovanú geneticky. Skutočný výcvik prinášania (odborne aportovanie) začína až vtedy, keď pes prináša predmet, ktorý ho nebaví, na povel, ktorý nemusí chcieť poslúchnuť, a v situácii, ktorá ho rozptyľuje. Prvý mesiac výcviku sa preto odohráva doma, na dvore, bez zveriny na dohľad. Drevený váľok, neskôr umelá kačica, sa hádže na krátku vzdialenosť a pes sa učí tri veci naraz: sadnúť si pri odhode, počkať na povel a priniesť predmet priamo do ruky, nie ho položiť tri metre od psovoda a čakať na potlesk.
Tu sa láme väčšina amatérskych výcvikov. Psovod je netrpezlivý, chce vidieť pokrok, a tak preskočí fázu čakania. Výsledok: pes, ktorý sa pri každom výstrele rozbehne skôr, než farbiar dostane príkaz. V revíri to znamená zaplašenú zver a napomenutie od poľovníckeho hospodára, v horšom prípade ranenú kačicu, ktorá uletí, lebo pes ju vyplašil skôr, než dopadla.
Voda, ktorá všetko rozhodne
Druhý mesiac patrí vode — a tu sa oddeľuje pes so založeným talentom od psa, ktorý má len dobrú vôľu. Nie každé plemeno má rado studenú vodu na jeseň, keď sa blíži hon na kačice, a nie každý pes, ktorý veselo pláva v júli, je ochotný skočiť do rybníka pri teplote desať stupňov. Preto sa vodný aport buduje postupne, cez leto, keď je voda príjemná a pes si spája plávanie s odmenou, nie s nepohodlím.
Pes, ktorý nemá rád vodu, sa dá naučiť plávať. Pes, ktorý nemá rád prácu, sa naučiť nedá nič.
V tejto fáze sa mení aj predmet aportovania. Umelá kačica ustupuje krídlu, neskôr celej usmrtenej kačici z výradu — teda zo zveriny, ktorá už bola ulovená a je určená na spracovanie. Pes sa musí naučiť rozdiel medzi hračkou a skutočnou zverou: mäkký úchop, žiadne hryzenie, žiadne trhanie peria. Toto je presne moment, keď sa prejaví, či bol prvý mesiac odrobený poriadne. Pes s pevným základom v mäkkom úchope drží kačicu rovnako opatrne ako drevený váľok. Pes, ktorému sa odpúšťalo hrýzkanie loptičky, teraz robí to isté s krídlom — a naprávať tvrdý úchop v treťom mesiaci je oveľa ťažšie, než ho nedopustiť v prvom.
Tretí mesiac patrí revíru
Posledná fáza sa už neodohráva na dvore ani pri rybníku za domom, ale priamo v teréne, kde bude pes reálne pracovať — na postriežke pri vode, počas posliedky s farbiarom, alebo pri organizovanom love kačíc. Tu pribúda rozptýlenie, ktoré doma nikdy nenasimulujete: výstrel z brokovnice nablízko, iný pes v okolí, vôňa ďalšej zveri v tráve. Aportovanie sa testuje na skutočnú dohľadávku — teda vyhľadanie a prinesenie zveri, ktorá spadla do húštiny alebo do trstiny a psovod ju z brehu nevidí.
Nie každý pes zvládne tretí mesiac rovnako rýchlo. Niektorý retriever je pripravený na prvý ostrý výcvikový deň skôr, iný potrebuje o dva týždne viac. To nie je zlyhanie, to je len iné tempo. Poľovník, ktorý meria úspech psa podľa suseda s podobným plemenom, sa väčšinou dočká sklamania — a psa, ktorý cíti tlak tam, kde by mal cítiť radosť z práce.
Na konci tých troch mesiacov nestojí dokonalý pes. Stojí pes, ktorý rozumie rozdielu medzi hrou a prácou, a ktorý vie, že tá druhá je oveľa zaujímavejšia. To je jediný výsledok, ktorý sa v tomto remesle skutočne počíta.