Stojí sa v polkruhu. Niekto si sníma klobúk, iný len stíši hlas, akoby sme boli v kostole a nie na lúke rozbahnenej od traktorov. Pred nami leží zver, srnec alebo diviak, uložený na vetvičkách ihličia, s poslednou stopkou v papuli. A hoci vonku fúka a niekomu už dávno vychladli nohy v čižmách, nikto neodíde skôr, než trúbka odohrá signál. Toto je výrad — záverečné uloženie ulovenej zveri po spoločnej poľovačke, spojené s poctou, ktorú jej preukazujeme. Kto to prvýkrát vidí zvonka, môže si myslieť, že poľovníci si hrajú na vojakov. Nehrajú. Len si pripomínajú niečo, na čo sa v uponáhľanej dobe dá ľahko zabudnúť.
Obrad, ktorý nie je o víťazstve
Výrad sa historicky vyvinul z potreby prehľadu — bolo treba spočítať a rozdeliť ulovenú zver, skontrolovať, či sedí počet výstrelov s počtom kusov, či niekde nezostala postrelená zver čakajúca na dohľadávku. Praktická stránka vecí sa však postupom storočí prepojila s niečím, čo sa dá ťažko vysvetliť ekonomicky. Zver sa neukladá do kopy ako tovar na sklade. Ukladá sa podľa druhu, podľa veľkosti, hlavou smerom k lesu, z ktorého vyšla. Srnčia zver osobitne, diviačia osobitne, jelenia na čestnom mieste. Kto si myslí, že ide o formalitu, nech skúsi postaviť sa vedľa mladého adepta, ktorý má za sebou svoj prvý výstrel na kus zveri. Uvidí v jeho tvári niečo, čo sa žiadnou formalitou nedá vysvetliť — zmes hrdosti, dojatia a čohosi, čo sa dá nazvať pokorou.
Kto strieľa bez úcty k tomu, čo leží pred ním na zemi, mal by zvážiť, či patrí do lesa alebo len na strelnicu.
Trúbka hovorí to, čo slová nevedia
Poľovnícke signály na lesnici či trúbke nie sú náhodná ozdoba večera. Každý druh zveri má svoj tón, každá situácia svoju melódiu — signál na privítanie, signál na koniec poľovačky, signál pri poslednom uložení. Kto raz počul, ako sa cez zamrznutý les nesie tón na srnčiu zver a v tej chvíli sa naozaj nik nehýbe, pochopí, prečo sa tomu hovorí hudba, ktorá nepotrebuje publikum. Nejde o parádu pre fotografov, hoci ich pri väčších poľovačkách pribúda každým rokom viac. Ide o rituál, ktorý vznikol dávno predtým, než niekto vôbec pomyslel na to, že by sa dal natočiť na mobil.
Mladí poľovníci sa niekedy pýtaju, prečo si robiť z konca poľovačky takú vec, keď sa dá jednoducho naložiť zver na príves a ísť domov na guláš. Odpoveď je jednoduchá a nepríjemná zároveň: pretože zabúdanie na úctu je prvý krok k tomu, že sa z lovu stane bezduché vyprázdňovanie revíru. Výrad drží poľovníkov pri zemi — doslova aj obrazne. Pripomína, že zver nie je trofej ani položka do štatistiky, ale živá bytosť, ktorá do poslednej chvíle bojovala o svoj revír, o svoju vôdzku mláďat, o svoje miesto v lese.
Keď sa tradícia stretne so skepsou
Nie každý nepoľovník to musí pochopiť a nikto to od neho nevyžaduje. Kto vyrastal mimo lesa, môže vo výrade vidieť čudnú zmes vojenskej disciplíny a pohrebného obradu. Má na to právo. Ale skúsenosť hovorí, že aj skeptici, ktorí sa raz postavili k výradu ako hostia, odchádzajú so zmeneným pohľadom. Nie preto, že by ich niekto presviedčal. Ale preto, že ticho, v ktorom sa zrazu ocitnú desiatky ľudí zvyknutých na hluk a zhon, urobí svoju prácu samo. Výrad totiž nie je o zveri, ktorá už nič necíti. Je o nás, ktorí sme pri nej stáli so zbraňou a teraz stojíme bez nej — len s klobúkom v ruke a myšlienkou, že sme dostali niečo, čo sme si museli zaslúžiť.