Predstavte si diaľnicu, ktorá sa namiesto tunelov rozhodla ísť hore. Grossglockner Hochalpenstrasse, alpská vyhliadková cesta cez Vysoké Taury, robí presne toto — namiesto skracovania vzdialenosti medzi Salzburskom a Korutánskom si vyberá tú najdlhšiu a najkrajšiu možnú trasu, s viac ako tridsiatimi serpentínami a výhľadom, ktorý sa mení každých pár minút. Nie je to cesta pre niekoho, kto sa niekam ponáhľa. Je to cesta pre niekoho, kto chce vidieť Alpy zblízka, bez toho, aby si musel obliekať mačky a nasadzovať karabíny.
Prečo práve táto cesta
Grossglockner, s výškou cez 3 700 metrov najvyšší vrch Rakúska, dal cestu pomenovať, aj keď samotnú horu vidno len z niektorých vyhliadkových bodov — najznámejší je pri jazere Pasterze, kde sa dá pozorovať aj rovnomenný ľadovec. Vysoké Taury, národný park, ktorým cesta prechádza, sú najväčším chráneným územím v Rakúsku a jedným z najväčších v celých Alpách. To znamená kamzíky priamo pri ceste, svišťom svišťajúcim spod skál a alpské lúky plné horčeka a arniky, ak trafíte správne obdobie.
Cesta samotná je zaujímavá aj technicky — postavili ju v tridsiatych rokoch minulého storočia ako projekt, ktorý mal počas hospodárskej krízy dať prácu tisíckam ľudí, a dodnes je považovaná za jedno z najambicióznejších diel horského staviteľstva v Európe. Prekonáva výškový rozdiel, ktorý sa len tak nevidí, a robí to s eleganciou, ktorá pôsobí takmer neskutočne, keď sa pozeráte na serpentíny zhora.
Grossglockner Hochalpenstrasse nie je len cesta k vrcholu. Je to cesta cez tri klimatické pásma za jediné popoludnie.
Kedy vyraziť a na čo myslieť
Cesta je sezónna — otvára sa na jar a zatvára s prvým väčším snehom, zvyčajne niekedy na jeseň, presné dátumy sa každý rok líšia podľa počasia, takže je rozumné overiť si aktuálny stav priamo na oficiálnej stránke cesty pred odchodom. To isté platí pre poplatok za vjazd, ktorý sa platí na mýtnických staniciach na oboch koncoch trasy — cenu si radšej pozrite tam, mení sa a nechceme vám sľubovať niečo, čo už o pol roka nebude platiť. Vo všeobecnosti platí, že návšteva vyjde drahšie než bežný diaľničný poplatok doma, ale za to, čo ponúka, to väčšina návštevníkov nevníma ako problém.
Zo Slovenska sa dá na cestu dostať autom cez Rakúsko, cesta z Bratislavy trvá orientačne okolo štyroch až piatich hodín v závislosti od trasy a hraničného priechodu — Salzburg alebo Villach sú prirodzené východiskové body. Kto necestuje autom, môže využiť aj verejnú dopravu, ktorá premáva k niektorým vstupným bodom, no treba počítať s obmedzenou frekvenciou spojov a je lepšie si spojenia overiť u miestneho dopravcu vopred.
Najlepšie mesiace sú jún až september, keď je cesta bez snehu a alpské lúky kvitnú najintenzívnejšie. Skoré ráno alebo neskoré popoludnie sú výhodné z dvoch dôvodov — menej áut a mäkšie svetlo na fotenie. Cez víkendy v hlavnej sezóne treba počítať s kolónami na obľúbených vyhliadkach, hlavne pri Edelweissspitze a spomínanom Pasterze.
Čo si nenechať ujsť
Okrem samotného výhľadu na Grossglockner stojí za zastávku aj návštevnícke centrum pri Fuscher Törl, kde sa dá pochopiť, prečo je táto oblasť chránená a čo všetko sa v nej ukrýva — od vzácnych vtákov po jedny z posledných väčších ľadovcov v Rakúsku, ktoré, žiaľ, každý rok viditeľne ustupujú. Kto má čas navyše, môže sa vydať aj na kratšiu turistiku popri niektorej z vyhliadkových zastávok — cesty sú väčšinou nenáročné a vhodné aj pre rodiny s deťmi, hoci nadmorská výška okolo 2 500 metrov dokáže prekvapiť dýchavičnosťou aj tých, čo bežne behajú maratóny.
Počasie v horách sa mení rýchlo, aj v lete môže na vrchole cesty snežiť, preto sa oplatí mať v aute teplejšie oblečenie aj v auguste. A ak niekto plánuje kombinovať výlet s pobytom v Rakúsku dlhší než pár dní, oplatí sa pozrieť aj na aktuálne odporúčania Ministerstva zahraničných vecí SR ohľadom cestovania, hlavne v obdobiach zvýšenej návštevnosti alebo meniacich sa cestných podmienok.
Grossglockner Hochalpenstrasse nie je skratka, cieľ ani výkon. Je to jeden z mála prípadov, kde samotná cesta stojí za to, aj keby na jej konci nebolo nič — a práve preto je na jej konci toľko toho, čo stojí za zapamätanie.