Niekde v hlbinách kuchynskej skrinky, medzi odšťavovačom, ktorý ste použili trikrát, a fondue setom z vianočnej burzy, leží waflovač. Kúpili ste ho s nadšením jedného nedeľného rána, urobili sedem vafiel, zistili, že cesto sa lepí na plotničky a upratovanie trvá dlhšie ako samotné jedenie. Odvtedy tam len tak stojí, ako tichý dôkaz dobrých úmyslov. A presne to je najväčšia krivda, akú môžete kuchynskému spotrebiču spôsobiť — odsúdiť ho na jednu jedinú úlohu.
Pretože waflovač nie je stroj na vafle. Je to lis. Je to dve rozpálené platne, ktoré vedia stlačiť, opiecť a skarameliizovať čokoľvek, čo im dáte medzi seba, a práve preto sa v posledných rokoch stal tajným hrdinom kuchýň, ktoré nemajú čas ani chuť riešiť vafle a variť tri hodiny.
Ryža, ktorá si zaslúži druhý život
Najlepší príklad je zvyšná ryža z včerajšej večere — tá smutná, zliata hmota, ktorú by ste normálne buď vyhodili, alebo vmiešali do niečoho, aby ste zamaskovali jej existenciu. Namiesto toho ju rozotrite na rozohriaty waflovač, pokojne aj s trochou strúhaného syra alebo vajcom, ktoré ju drží pohromade, a nechajte pár minút pracovať teplo a tlak. Výsledok je chrumkavý koláč s textúrou niekde medzi hranolkom a rizoto tortou, s okrajmi, ktoré sa lámu ako dobre vypečený chlieb. Podávate ho so sladko-kyslou omáčkou, s kimchi, alebo len tak, s vajcom na vrchu — je to raňajkové jedlo, ktoré vyzerá, akoby si vyžadovalo oveľa viac úsilia, než v skutočnosti dalo.
Waflovač nerobí jedlo dokonalým. Robí ho rýchlym, chrumkavým a prekvapivo elegantným — čo je pri raňajkách často to isté.
Halloumi, zemiaky a zabudnuté zvyšky
Halloumi je syr stvorený pre vysokú teplotu — nerozteká sa, len sa opečie do zlatista a vo waflovači získa navyše ryhy, ktoré vyzerajú, akoby ste ho grilovali celé popoludnie na terase, aj keď je pondelok večer a vonku prší. Stačia dve minúty, kvapka olivového oleja a plátok citróna navrch. Podobne dopadnú aj varené zemiaky z dňa predtým — rozpučené vidličkou, dochutené soľou a čiernym korením, vtlačené medzi platne, kde sa premenia na niečo medzi röstiou a chipsom.
Funguje to aj so zeleninou, ktorá by inak skončila v koši — cuketa, ktorú ste kúpili s dobrým úmyslom, ale zabudli na ňu, sa nastrúha, vyžme z prebytočnej vody, zmieša s vajcom a trochou múky a za pár minút je z nej niečo, čo pokojne môže nahradiť večeru. Waflovač totiž nerobí rozdiely medzi luxusnou reštauračnou technikou a záchranou obsahu chladničky — funguje rovnako dobre pre oboje.
Sendvič, ktorý sa premenil na niečo lepšie
Toastovač na sendviče je vlastne len waflovač s plochými platňami a horším marketingom. Ten váš, s reliéfom, urobí to isté, len s väčšou chrumkavosťou na povrchu a lepším držaním náplne vo vnútri. Syr, šunka, zvyšky pečeného mäsa z nedele, trochu horčice — všetko, čo by inak skončilo medzi dvomi krajcami chleba v panvici, dostane vo waflovači štruktúru, ktorá vydrží aj cestu do práce zabalená v papieri.
Waflovač napokon skrýva len jednu skutočnú prekážku — psychologickú. Kým ho vnímate ako spotrebič na presne jedno jedlo, zaberá miesto v skrinke a vinu vo svedomí. Len čo pochopíte, že ide o obyčajný teplý lis, ktorý nerozlišuje medzi cestom na vafle a včerajšou ryžou, začne pracovať za vás oveľa častejšie, než ste čakali. A vafle si môže dať pokoj — konečne robí niečo užitočné.