Prvý deň si väčšina ľudí myslí, že prší len tak, akože na uvítanie. Piaty deň už vedia, že v škótskych horách dážď nie je počasie, je to stav vecí. West Highland Way — najstarší a najznámejší diaľkový chodník v Škótsku — vás to naučí rýchlo a bez zľutovania. A napriek tomu (alebo práve preto) je to jedna z najkrajších peších túr, akú môžete v Európe absolvovať bez toho, aby ste potrebovali horolezecké skúsenosti.
Trasa meria približne 154 kilometrov a vedie z Milngavie, ospalého predmestia Glasgowa, až do Fort William pod úpätím Ben Nevisu, najvyššej hory Britských ostrovov. Presné číslo kilometrov sa v rôznych zdrojoch mierne líši podľa toho, kde presne trasu odmeriate, ale na tom nezáleží — dôležité je, že ide o šesť až osem dní chôdze, podľa vášho tempa a chuti zastavovať sa.
Krajina, ktorá sa mení pod nohami
Prvé dni vedie chodník popri brehu jazera Loch Lomond, najväčšieho jazera v Škótsku, cez lesy, kade-tade popri kamenných múrikoch a ovčích pastvinách. Je to príjemný rozbeh — malebný, ale nenáročný. Potom sa krajina začne meniť. Rannoch Moor je rozľahlé, takmer mesačné rašelinisko, kde okrem chodníka a pár osamelých kopcov nevidíte nič iné, len oblohu, ktorá sa v Škótsku mení každých dvadsať minút. A napokon príde Devil's Staircase, najnáročnejší úsek celej trasy — séria serpentín, po ktorých sa dostanete do výšky, odkiaľ prvýkrát zbadáte siluetu Ben Nevisu.
Tí, čo trasu absolvovali, sa zhodnú na jednom — atmosféra sa mení rýchlejšie ako terén. Ráno slnko, obed hmla, popoludní vietor, ktorý vás skoro zloží zo skaly. Škótske hory sú v tomto smere úprimné: nesľubujú nič, čo by nedodržali.
Škótsko nemá počasie, má nálady.
Čo si treba vybaviť vopred
Trasa je natoľko populárna, že voľné ubytovanie v sezóne — teda od mája do septembra — sa dá zohnať len s dostatočným predstihom. Ide o kombináciu malých penziónov, hostelov a kempov pozdĺž chodníka, pričom viacero turistov si batožinu necháva prevážať špecializovanými službami medzi jednotlivými zastávkami, aby nemuseli niesť všetko na chrbte. Odporúčam si rezervácie a aktuálne informácie o trase, značení a uzávierkach overiť priamo na oficiálnej stránke West Highland Way, ktorá sa aktualizuje pravidelne a je spoľahlivejšia než akýkoľvek blog vrátane tohto.
Jún a júl prinášajú dlhšie dni a viac svetla, čo je v Škótsku na severe naozaj cítiť — súmrak sa dá naťahovať do neskorých hodín. Cenou za to je vyššia aktivita midges, drobných škótskych mušiek, ktoré dokážu znepríjemniť aj tú najkrajšiu scenériu. Repelent nie je voliteľná výbava, je to nutnosť. Máj a september bývajú z tohto pohľadu pokojnejšie, aj keď počasie je v Škótsku vždy trochu ruleta.
Zo Slovenska sa najpohodlnejšie lieta do Glasgowa alebo Edinburghu, odkiaľ sa dá do Milngavie, štartovacieho bodu trasy, dostať vlakom za necelú hodinu. Fort William, cieľová stanica, má priame vlakové aj autobusové spojenie späť do väčších miest — ideálne si to však overiť na webe škótskeho železničného dopravcu, lebo grafikony sa menia sezónne.
Prečo sa oplatí ísť práve tade
West Highland Way nie je najextrémnejšia túra, akú môžete absolvovať, ani najodľahlejšia. Práve v tom je jej sila — je dostupná bežnému turistovi so slušnou kondíciou, no zároveň vás prevedie krajinou, ktorá vyzerá, akoby sa od doby ľadovej takmer nezmenila. Ovce, vres, sivé skaly, občas jeleň na obzore. Žiadny mobilný signál na dlhé úseky, žiadne billboardy, len vy, batoh a chodník, ktorý sa pred vami rozvíja ako dlhá, trpezlivá veta.
Keď napokon dôjdete do Fort William a obzriete sa späť na hory, ktorými ste práve prešli, pochopíte, prečo túto trasu Škóti nazývajú svojou najkrajšou cestou domov — aj keď vy práve odchádzate preč.