Stojím v uličke lisabonského Pingo Doce s košíkom, v ktorom je šesť druhov konzervovaných sardiniek, fľaša ginjinhy a balenie sušienok Bolacha Maria, o ktorých som si ešte pred hodinou myslel, že v živote nepotrebujem. Za mnou sa preplietajú miestni, ktorí ma míňajú s rýchlosťou ľudí, čo tu robia nákupy každý štvrtok už dvadsať rokov. Ja stojím a fotím etiketu paštéty z tuniaka, ako blázon. A vtedy mi to došlo — toto je najlepší suvenír, aký som si z ciest kedy doniesol. Nie magnetka, nie tácka s motívom katedrály, nie tričko s nápisom, ktorý mi je jasný len prvý týždeň po návrate.
Regál ako etnografické múzeum
Turistické suveníry majú jeden zásadný problém — sú vyrobené presne pre turistov. Vznikajú v továrňach, ktoré nikdy nevidia more, ktoré fotia na krabičkách. Supermarket je iné zviera. Nikto tam nič neinscenuje pre návštevníkov, pretože polovica z nich si ani nevšimne, že tam nejakí návštevníci nakupujú. Regál s korením v marockom Carrefoure, plný neoznačených vreciek s práškom v odtieňoch od okrovej po tehlovú, hovorí o krajine viac než celý deň strávený na súku, kde sa všetko predáva s divadelným gestom a cenou trikrát vyššou pre cudzincov.
Videl som Japoncov, ktorí si v Bratislave kupovali balenia Horalky, pretože im niekto povedal, že je to "slovenská klasika" — a mali pravdu, aj keď sa asi doma budú čudovať, prečo to chutí ako spomienka na niečí detský tábor. Presne o tomto to je. Supermarket nefiltruje krajinu cez turistický marketing. Ukazuje ju takú, akú žijú miestni v utorok večer, keď sa ponáhľajú domov a potrebujú niečo na večeru.
Chuť, ktorá sa nedá kúpiť doma
Existuje kategória vecí, ktoré doma nezoženiete, aj keby ste sa snažili — nie preto, že sú exotické, ale preto, že sú príliš lokálne na to, aby sa oplatilo ich vyvážať. Fínsky salmiakki, ktorý na prvý dojem chutí ako trest, grécky jogurt v pohári, ktorý sa v žiadnom inom kraji nedá replikovať, alebo taiwanský instantný nudľový polievkový mix s príchuťou, ktorú by žiadny prekladač nezvládol pomenovať presne. Toto sú chute, ktoré vás pri prvom hryznutí doma, o tri mesiace neskôr, prenesú rovno na miesto — silnejšie než akákoľvek fotografia.
Najlepšie cestovateľské suveníry nevoniate parfumériou, ale mrazákom.
Umenie priniesť si domov celý regál
Praktická stránka veci: kufre s obmedzenou váhou a colnice, ktoré nemajú zmysel pre humor, keď ide o mäsové výrobky. Napriek tomu sa dá zvládnuť rozumný výber — trvanlivé korenie, sušené ovocie, čaje, oleje v pevných obaloch, čokoláda, ktorá cestu prežije, ak ju nedáte do vrecka nad motorom. Vyhýbam sa skleneným nádobám, pokiaľ ich nemám poriadne obalené, a naučil som sa, že mäkké syry patria medzi najväčšie sklamania na svete — chutia úžasne v Provensálsku, doma sú z nich len rozmazané fotky v igelitke.
Dôležitejšie než logistika je samotný pohľad. Keď človek vojde do miestneho obchodu s úmyslom niečo si kúpiť, prestane byť len návštevníkom fotiacim pamiatky spomedzi davov. Stane sa na pár minút niekým, kto rieši rovnaký problém ako miestni — čo si dnes uvariť, čo si dať na chlieb, ktorá značka kávy je tá dobrá. To je bližšie k skutočnému poznaniu miesta než akákoľvek prehliadka s audio sprievodcom.
Moja skriňa s korením vypadá ako mapa mojich posledných desiatich ciest, a keď mi niekto povie, že by sa mal na cestách viac "zažiť" a menej "nakupovať", pozvem ho na večeru. Podávam k nej portugalské sardinky, gruzínsku adjiku a chlieb pečený podľa receptu, ktorý som odfotil na etikete v obchode v Tbilisi. Nikto sa ešte nesťažoval, že by som mal namiesto toho priviesť domov magnetku.