Prvý mráz v októbri prekvapí vždy niekoho, kto si povedal, že závlahu vypne "budúci víkend". Videl som to na vlastnej záhrade, keď mi v roku 2019 zamrzla voda v podzemnom potrubí pri jazierku a ľadová zátka spravila z fitingu niečo, čo pripomínalo rozpuknutý orech. Plast v mraze nepraská preto, že by bol krehký sám osebe, ale preto, že voda pri zamŕzaní zväčšuje objem asi o desatinu a v uzavretej trubke si to jednoducho vynúti. Kvapková aj podzemná závlaha sa preto pred zimou musia vyprázdniť, nie iba vypnúť.
Kvapková hadica na povrchu záhona je v tomto smere miernejšia sudkyňa. Pri nej väčšinou stačí odpojiť ju od zdroja, vytiahnuť koniec vyššie, aby voda mohla vytiecť samospádom, a nechať otvorenú na oboch koncoch aspoň týždeň, kým vyschne aj to, čo v nej ostalo po kvapkaní. Kvapkovače samotné, tie malé gombíky, cez ktoré voda prechádza pomaly, dokážu zamrznutú vodu doslova rozraziť zvnútra, a potom máte na jar hadicu plnú dierok, ktoré tam nikdy neboli. Preto ju po vyprázdnení stočím do kotúča a uložím v pivnici, kde nemrzne. Nechať ju cez zimu naťahanú medzi kríkmi ríbezlí je pohodlné, ale draho zaplatené pohodlie.
Kompresor, ktorý sa oplatí požičať
Podzemná závlaha, teda tá zapustená v zemi s elektromagnetickými ventilmi a postrekovačmi, je iná káva. Tam samospád nestačí, lebo potrubie často vedie v mierne zvlnenom teréne a voda sa v priehlbinách jednoducho drží. Riešenie sa volá prefúknutie kompresorom, po slovensky vyfúkanie vzduchom pod tlakom cez celý systém, sekciu po sekcii. Nie je to práca na jedno odpoludnie s vysávačom z chodby. Potrebný je kompresor s dostatočným výkonom, orientačne od 8 do 12 kubických metrov za hodinu pri záhradách do pol hektára, a hlavne trpezlivosť, lebo každú sekciu treba fúkať dovtedy, kým z posledného postrekovača nejde už len suchý vzduch, žiadna hmla ani kvapky.
Tlak pri fúkaní nesmie byť vysoký, ideálne okolo 2 bary, inak riskujete, že postrekovače vyskočia z puzdier ako korková zátka zo sektu. Toto sa mi stalo presne raz, keď som požičaný kompresor nastavil podľa oka a nie podľa manometra. Následne som po záhrade zbieral rozprchnuté vnútornosti troch rotačných postrekovačov a premýšľal, či mám radšej písať o paradajkách.
Kto raz kopal v apríli rozmrznutú zeminu, aby našiel prasknutú spojku, druhýkrát si radšej zaplatí požičovňu kompresora.
Poradie krokov, ktoré sa oplatí dodržať
Najprv sa uzavrie hlavný prívod vody do systému, potom sa otvoria všetky drenážne ventily, ak ich závlaha má, a až následne sa pripojí kompresor na najvzdialenejšiu alebo najvyššie položenú sekciu. Fúka sa postupne, sekcia po sekcii, nikdy naraz celý systém, lebo tlak by sa rozložil medzi viac postrekovačov a nikde by nebol dosť silný na to, aby vodu skutočne vytlačil von. Elektromagnetické ventily sa počas fúkania musia otvárať manuálne alebo cez ovládaciu jednotku, presne v poradí, v akom sú sekcie zapojené.
Riadiacu jednotku, teda ten malý ovládač s časovačom, ktorý väčšinou visí niekde v garáži, treba na zimu tiež odstaviť. Ak je vonku, čo sa pri väčších záhradách stáva, odpojí sa od elektriny a vybrat sa batéria zálohy, inak korozíva do jari spraví z kontaktov nepoužiteľnú kôru. V horských oblastiach, kde mrazy prichádzajú už v septembri a vedia byť kruté aj mínus dvadsať, sa oplatí urobiť toto všetko o mesiac skôr než v Podunajskej nížine. Nadmorská výška siedmisto metrov nie je výnimka, je to bežná realita slovenských chát a záhrad, kde teplomer klesá rýchlejšie, než si vinohradnícke oblasti na juhu vôbec vedia predstaviť.
Kto to raz spraví poriadne, ten sa na jar teší z prvého zapnutia závlahy namiesto toho, aby s lopatou hľadal, kde presne pod trávnikom praskla PE hadica. A verte, hľadanie prasknutého miesta v premočenej hline patrí medzi tie záhradkárske zážitky, ktoré si človek nechce zopakovať ani raz, nieto každý rok.