Sedím pri Váhu, je sobota ráno, a vedľa mňa si dáva do poriadku navijak žena, ktorá vie o brzde viac než väčšina chlapov, čo som ich za dve dekády pri vode stretol. Nepýta sa, ako sa hodí návnada, nečaká, kým jej niekto nahodí. Robí to sama, robí to dobre a nikoho to už neprekvapuje – čo je vlastne tá najväčšia zmena, o ktorej chcem hovoriť.
Rybárčina bola dlho vec, ktorú si muži vysvetľovali medzi sebou pri člne alebo pri ohni, a ženská prítomnosť pri vode sa obmedzovala na donesenie termosky. Dnes je to inak. Stačí prejsť sa okolo väčších pretekov organizovaných SRZ a uvidíte, že prihlášky s ženským menom už nie sú výnimkou, ktorú si niekto zapíše do zošita ako kuriozitu. Sú súčasťou štartovej listiny.
Odkiaľ sa to vzalo
Dôvod nie je jeden. Sociálne siete urobili pre rybárčinu viac, než by ktokoľvek pred desiatimi rokmi čakal – video, na ktorom žena vyseká kapra z podberáka pri Hronskej vode, má často viac záberov než rovnaká scéna s mužom v hlavnej role. Ľudia sú zvedaví, algoritmus to miluje, a tak sa autentický záujem stretáva s trochu nečakanou pozornosťou. Ale za tým je aj niečo hlbšie – rybárčina ponúka to, po čom v poslednej dobe túži čoraz viac ľudí bez ohľadu na pohlavie: chvíľu, kde nikto nevolá, kde je len voda, prút a vlastná trpezlivosť.
Rozprával som sa s viacerými ženami, ktoré k vode chodia pravidelne, a zhodli sa na jednom – prvý impulz často prišiel z rodiny. Otec, dedko, partner, ktorý raz zobral so sebou aj ju, a ona zistila, že to nie je len o sedení a čakaní. Že v tom je stratégia, čítanie vody, poznanie správania rýb podľa tlaku vzduchu či teploty. Vec, ktorú sa dá robiť poriadne dobre, alebo naopak zle – a to nerozlišuje podľa pohlavia.
Voda sa ma nepýta, či som muž alebo žena. Pýta sa, či viem, čo robím.
Výbava, ktorá konečne sedí
Ešte pred pár rokmi bol problém praktický – väčšina výbavy bola strihaná a dizajnovaná výhradne s mužským telom v hlave. Waders, ktoré tlačia v páse, vesty s vreckami umiestnenými tak, akoby ich navrhoval niekto, kto ženu nikdy nevidel stáť v prúde. Dnes viacero výrobcov konečne ponúka rady prispôsobené aj ženskej postave, a to nie je marketingová kozmetika, ale reálny rozdiel medzi tým, či pri troch hodinách brodenia v studenej vode niekomu niečo tlačí, alebo nie.
Podobne sa mení aj prístup k technike. Muškárčina, ktorá sa dlho tvárila ako disciplína vyžadujúca silu v pleci, sa čoraz viac vysvetľuje cez presnosť a techniku zápästia – a v tom ženy často muži prekvapia. Netreba silu, treba cit. To isté platí pri feederovom love na kaprových vodách, kde rozhoduje trpezlivosť a schopnosť čítať signály na špičke prúta, nie bicepsy.
Čo sa mení pri vode samotnej
Kluby SRZ si to postupne uvedomujú. Niektoré organizujú detské a rodinné podujatia, kde je jasným cieľom prilákať aj mamy s deťmi, nielen otcov. Objavujú sa aj skupiny žien, ktoré si dohodnú spoločný výjazd na revír, bez mužov, bez potreby niečo dokazovať – len ony, voda a dobrý pocit z toho, že si niekto konečne nastavil navijak sám.
Etika lovu sa pritom nemení podľa toho, kto drží prút. Šetrné zaobchádzanie s úlovkom, podložka, rýchle vyfotenie a pusť späť tam, kde to revír a rozum velia – to platí pre každého rovnako, a je fajn vidieť, že nová generácia rybárok to berie ako samozrejmosť, nie ako pridanú hodnotu.
Keď sa ma niekto opýta, či ženy pri vode menia rybárčinu, odpoviem, že skôr ju vracajú k tomu, čím vždy mala byť – k radosti z prírody, ktorá si nevyberá podľa rodu. Len sme si to niekoľko desaťročí zabudli všimnúť.