Ešte pred pätnástimi rokmi som na skúškach poľovníckej spôsobilosti sedel v miestnosti, kde bola jedna žena na tridsať mužov. Pozerali sa na ňu ako na kuriozitu, niektorí so zdvorilým prekvapením, iní s tým povestným úsmevom, ktorý hovorí: uvidíme, ako dlho to vydrží. Vydržala. Dnes je vedúcou strelecký krúžku a jej farbiar má na konte viac dohľadávok než väčšina chlapov v okrese. Revír si nevyberá podľa pohlavia toho, kto naň prichádza — vyberá si podľa toho, kto vie mlčať, čakať a niesť zodpovednosť. A to sa, ako sa ukazuje, dá naučiť bez ohľadu na to, čo máte napísané v občianskom preukaze.
Od výnimky k bežnému obrazu
Slovenská poľovnícka komora v posledných rokoch zaznamenáva stály nárast žien medzi novými adeptmi. Nie je to prival, skôr pomalý, ale vytrvalý prúd — každý ročník skúšok má o niekoľko žien viac ako ten predchádzajúci. Dôvody sú rôzne. Niektoré prišli po boku manžela alebo otca, iné si poľovníctvo objavili samy, cez kynológiu, cez lásku k prírode, cez chuť rozumieť tomu, čo jedia. A práve tieto posledné sú často najzarytejšie — nemajú za sebou rodinnú tradíciu, ktorá by ich niesla, museli sa preboriť samé.
Pamätám si na jednu poľovníčku z Liptova, ktorá mi na posede raz povedala vetu, čo mi zostala v hlave: „Chlapi tu chodia z povinnosti k otcovi. Ja som sem prišla, lebo som chcela.“ V tej vete bolo viac o budúcnosti poľovníctva než v desiatich analýzach o úbytku členskej základne.
Rešpekt sa nedáva, získava sa na chrbte srnca
Netvárme sa, že revír je ihneď rovnostársky priestor. Poľovnícka kultúra sa formovala storočia ako mužská záležitosť, s vlastným jazykom, rituálmi aj mýtmi o tom, kto má a nemá na to „vydržať“. Niektoré chatrče sa ešte len učia, že žena na postriežke nie je exotika, ale kolegyňa, ktorá vie rovnako trpezlivo čakať na vhodnú ranu ako ktokoľvek iný. Zmena prichádza nie cez vyhlásenia, ale cez konkrétne výkony — cez presnú ranu, cez psa, ktorý dobre dohľadá zver aj v tŕní, cez chladnokrvnosť pri vyvrhovaní.
„Zver sa nepýta, kto drží pušku. Pýta sa len, či ten, kto ju drží, vie, čo robí.“
Táto vecnosť je paradoxne to, čo poľovníctvo ženám ponúka spravodlivejšie než mnohé iné oblasti spoločnosti. Les nevidí, či ste muž alebo žena. Vidí, či viete čítať stopu, či rozoznáte srnčiu ruju od bežného pobehovania, či máte pokoru pred zverou, ktorú lovíte. Táto rovnosť pred prírodou je možno dôvod, prečo sa čoraz viac žien do revírov vracia opakovane, nielen na jednu sezónu z zvedavosti.
Čo sa mení, keď sa mení revír
Nie je to len o počtoch. Prítomnosť žien mení aj atmosféru poľovníckych spolkov — menej alkoholu pri výradoch, viac dôrazu na kynológiu a starostlivosť o zver, iný spôsob odovzdávania skúseností mladším. Viaceré poľovníčky, s ktorými som sa za tie roky rozprával, kladú väčší dôraz na etiku streľby a na to, aby sa dohľadávka robila poriadne, nie narýchlo, lebo niekto chce ísť domov. Možno je to len osobná skúsenosť, možno trend. V každom prípade je to zmena, ktorá poľovníctvu neškodí.
Adeptky, ktoré dnes prichádzajú na skúšky, už nemusia dokazovať, že tam majú čo hľadať. Musia len, rovnako ako každý iný adept, dokázať, že vedia zaobchádzať so zbraňou bezpečne, že poznajú zver a jej správanie, že rozumejú tomu, čo znamená zodpovednosť za výstrel. Revír sa nestal pánskym klubom nikdy — len sme si to dlho mysleli, lebo sme sa nepozerali dosť pozorne na to, kto všetko tam už dávno stál vedľa nás, na tej istej postriežke, v tom istom tichu pred úsvitom.