Keď som pred pätnástimi rokmi priniesol prvý kýbeľ žihľavovej zápary na balkón k susedovi, ktorý mi vtedy strážil kvetináče, myslel si, že som mu tam vylial obsah septiku. Zápach je totiž taký, že sa ho neoplatí obchádzať slovami. Žihľavová zápara smrdí ako niečo, čo malo zomrieť už dávno, a napriek tomu je to jeden z najúčinnejších a najlacnejších spôsobov, ako dostať do pôdy dusík, draslík a kopu stopových prvkov bez toho, aby ste museli čítať zloženie na vreci z hobby marketu.
Prečo to smrdí a prečo to nevadí
Princíp je jednoduchý až brutálne: žihľavu nasekáte, natlačíte do plastového alebo dreveného suda, zalejete vodou a necháte fermentovať. Kovový sud nepoužívajte, žihľava obsahuje kyseliny, ktoré vám ho za pár týždňov rozožerú zvnútra. Ja používam starý plastový sud od dažďovej vody, ktorý má presne toľko rokov, koľko rokov robím tento magazín, a stále slúži. Zápara kvasí sedem až štrnásť dní podľa teploty, v horúcom júlovom počasí to ide rýchlejšie, na horskej chate v Oravskej Polhore, kde mám kus záhrady, to trvá pokojne aj tri týždne.
Smrad je vedľajší produkt bakteriálneho rozkladu bielkovín zo žihľavy, a áno, čím teplejšie počasie, tým intenzívnejší zážitok pre nos. Riešenie je jednoduché: sud postavte čo najďalej od terasy, kde obedujete, a najlepšie aj od suseda, s ktorým sa chcete stále rozprávať. Ja mám svoj kút za kôlňou, kam slnko svieti len popoludní, čo procesu prospieva.
Kedy a na čo to naozaj funguje
Čerstvá, ešte nedokvasená zápara, teda taká dva-tri dni stará, je skvelý postrekový prípravok proti vošiam a niektorým hubovým chorobám, riedi sa v pomere približne jedna k desiatim s vodou. Plne vykvasená, tá skutočne páchnuca, dvojtýždňová zápara sa riedi v pomere jedna k desiatim až jedna ku pätnástim a používa sa ako tekuté hnojivo priamo na zálievku. Funguje skvele na paradajky, uhorky, kapustovinu, čokoľvek, čo je hladné po dusíku počas rastovej fázy. Na kvitnúce a plodiace rastliny v neskoršom štádiu ju už neodporúčam, prebytok dusíka vtedy robí viac buriny v podobe listov než úrody.
Žihľavu som prvých desať rokov nenávidel, kým som nepochopil, že je to najlacnejšie hnojivo, aké mi rastie priamo popod nohy zadarmo.
Moja prvá skúsenosť s vlastnou záparou skončila v roku 2009 fiaskom, ktoré si dodnes pripomínam s miernym zahanbením. Chcel som to urýchliť, tak som sud prikryl fóliou a postavil na plné slnko. Výsledkom bola anaeróbna kaša, ktorá nevoňala po hnojive, ale po niečom, čo by som radšej nepomenoval v spisovnom jazyku. Rastliny, ktoré som ňou zalial, dostali popáleniny na koreňoch, pretože koncentrácia amoniaku bola príliš vysoká. Odvtedy sud nikdy neprikrývam úplne, len voľne položeným vekom alebo latou, aby mohli plyny unikať a proces zostal aeróbny.
Prakticky, podľa nadmorskej výšky a ročného obdobia
Na nížinách, kde jarné mrazy ustupujú už koncom apríla, mávam prvú záparu hotovú už začiatkom mája a stíham ňou posilniť priesady po presádzaní. Vo vyšších polohách, povedzme od šesťsto metrov vyššie, žihľava rastie pomalšie a ja čakám na prvý dobrý rez zvyčajne až do polovice mája. Druhé a tretie kosenie žihľavy počas leta viem znova spracovať, takže záparu si dorábam priebežne až do augusta, kedy postupne prechádzam na hnojenie kompostom pre jesenné prihnojenie ovocných stromov.
Jedna poznámka na záver praktickej časti: žihľavová zápara sa nehodí pre cibuľu, cesnak a všeobecne rastliny, ktoré nemajú radi vysoký obsah dusíka v pôde, tam radšej siahnite po kostnej múčke alebo popole. A tí, čo bývajú v paneláku a majú len balkónové kvetináče, môžu záparu robiť aj v menšom, stačí desaťlitrové vedro so žihľavou z parku a trochou trpezlivosti so susedmi, ktorí sa opýtajú, čo to tam vlastne varíte.