Stojím na kraji lúky, teplomer ukazuje mínus jedenásť a dych sa mi zráža na golieri bundy skôr, než stihnem zdvihnúť ďalekohľad. Pod smrekmi vidím tri srny, zhrbené, srsť naježenú do izolačnej vrstvy, ktorá by hocktorému výrobcovi zimných búnd urobila hanbu. Nepohybujú sa zbytočne. Nežerú zo zvyku. Zima je sito – prepustí len tých, čo vedeli šetriť silami skôr, než začala.
Laik si predstaví zver v zime ako niečo, čo sa krčí v úkryte a čaká na jar. Realita je krutejšia a zaujímavejšia zároveň. Srnec, jeleň či diviak neprežívajú zimu bojom, ale ekonomikou. Telo prepína na režim, ktorý by každý manažér nazval krízovým: znižuje metabolizmus, obmedzuje pohyb na nevyhnutné minimum, u jeleňej zveri dokonca dochádza k miernemu poklesu telesnej teploty počas odpočinku. Nič sa neplytvá. Tuk nahromadený na jeseň sa minie s bankárskou presnosťou.
Keď sneh rozhoduje o živote
Sneh nie je len estetická kulisa vianočných pohľadníc. Pre srnčiu zver nad určitú výšku znamená doslova koniec dosahu k potrave. Kde jeleň prebrodí, srnec sa topí. Preto sa raticová zver – teda tá s kopytami, jeleň, srnec, diviak, muflón – sťahuje do nižších polôh, do zimovísk, kde je snehová pokrývka nižšia a kryt hustejší. Skúsený hospodár revíru pozná tieto miesta naspamäť, pretože práve tam sa rozhoduje, koľko kusov sa dožije jari.
Diviačia zver má v tomto smere výhodu aj nevýhodu súčasne. Hrubá slanina ju drží v teple, ale mohutné telo potrebuje energiu, ktorú si musí vyhrabať spod zamrznutej pôdy. Keď mráz stuhne zem do betónu, diviak sa presúva k poľnohospodárskym plochám, k oziminám, niekedy až nebezpečne blízko k ľuďom. Škody na poliach potom nie sú prejavom drzosti zveri, ale jednoducho hladu, ktorý nepozná hranice chotárov.
Prikrmovanie nie je láskavosť, ktorú robíme zveri – je to povinnosť, ktorú sme jej zobrali tým, že sme jej krajinu poprepletali cestami, plotmi a poľami.
Prikrmovanie ako remeslo, nie charita
Tu prichádza na rad prikrmovanie – doplnkové kŕmenie zveri v období núdze. Robí sa to zle aj dobre a rozdiel medzi tým je niekedy priepastný. Zle znamená kopu kukurice hodenú na jedno miesto, kde sa zver zhlukne, čo je raj pre parazity a nákazy. Dobre znamená rozmiestnené krmoviská, seno kvalitne uskladnené ešte z leta, jadrové krmivo dávkované postupne, aby si žalúdok zveri zvykal a nekolabovala pri náhlej zmene stravy. Skúsený poľovník vie, že preplnený žalúdok diviaka po prvom snehu môže zabiť rovnako isto ako hlad.
Zimné mesiace sú tiež časom, keď sa preveruje disciplína poľovníckeho spolku. Kto chodí na posliedku – teda obchádzku revíru pešo, s pozorným okom na stopy a stav krmovísk – aj keď je mráz a chuť zostať doma je väčšia než chuť ísť do lesa. Zver totiž nečaká na to, kým bude počasie príjemnejšie. Práve v najhorších dňoch potrebuje najviac.
Pokoj má cenu kalórií
Menej sa hovorí o tom, že najväčším darom, ktorý môže zver v zime dostať, nie je kŕmidlo, ale ticho. Každý zbytočný úprk pred turistom, psom bez vôdzky alebo bežkárom, ktorý sa vydal mimo vyznačenej trasy, stojí zver energiu, ktorú si nemôže dovoliť minúť. Jeden vyplašený beh naprieč hlbokým snehom môže vymazať výhody týždňa opatrného hospodárenia s telesným tukom. Preto sa v revíroch v zime obmedzuje aj samotný lov na nevyhnutné minimum a väčšina poľovníckych aktivít sa presúva práve k starostlivosti, nie k postriežke so zbraňou.
Keď napokon príde jar a na výrade – teda pri záverečnom sčítaní ulovenej či uhynutej zveri za sezónu – sa spočítavajú straty, ukáže sa, že zima nebola nepriateľ. Bola skúška. A revír, kde ľudia rešpektovali jej pravidlá namiesto toho, aby ju len prežili spolu so zverou, vyjde z tejto skúšky bohatší. Tie tri srny na kraji lúky to vedia lepšie než ktokoľvek z nás. Len čakajú, kým sito prestane preosievať.