Marcový posed vie byť čudná vec. Sedíte v chlade, mrznú vám prsty na spúšti ďalekohľadu, a zrazu sa spod okraja lesa vynorí srnec, ktorý vyzerá, akoby ho niekto pred týždňom vyžmýkal a zabudol usušiť. Handrovitá, miestami odretá srsť, sivastá s hrdzavými fľakmi, nie práve pohľadnica do poľovníckeho kalendára. Adept vedľa mňa si šepol, či to náhodou nie je choré zviera. Nebolo. Bol to obyčajný marec a obyčajné preperovanie, jeden z tých procesov, ktoré sa dejú pod nosom každému, kto chodí do revíru, a málokto sa nad nimi skutočne zamyslí.
Dva kabáty, jeden zmysel
Raticová zver, teda jelenia, srnčia, danielia či muflónia, nenosí srsť náhodou. Má dve zásadne odlišné sady, ktoré si mení dvakrát ročne, a robí to preto, lebo príroda nikdy neplytvá energiou na komfort, len na prežitie. Zimná srsť je hrubá, s podsadou, ktorá drží vzduch ako izolácia, a s dlhými krycími chlpmi, ktoré sú u jelenej zveri často duté, čo zvyšuje ich tepelnoizolačnú schopnosť. Vyzerá tmavšia, hustejšia, akoby zver mala navlečený zimník. Letná srsť je naopak krátka, tenká, farebne jasnejšia, u srnčej zveri tá známa červenohnedá, ktorá v júni žiari na okraji lesa ako maják.
Prechod medzi nimi nie je vypínač, ale proces, ktorý trvá týždne a je riadený dĺžkou svetelného dňa, nie teplotou, hoci to si väčšina ľudí myslí opačne. Preto sa stáva, že aj počas neskorého marcového mrazu zver preperuje, lebo jej hormonálny systém reaguje na fotoperiódu, teda na to, koľko svetla dostáva oko, nie na to, či mrzne alebo nie.
Čo prezrádza handrovitá srsť
Presne to obdobie prechodu je to, čo väčšinu poľovníkov aj nepoľovníkov mýli. Zver v preperovaní vyzerá zle, niekedy vyslovene biedne, s miestami vypadanou srsťou, s nerovnomernou farbou, akoby prekonala chorobu. V drvivej väčšine prípadov je to úplne normálne a fyziologické. Problém nastáva, keď preperovanie trvá príliš dlho, keď je zver do júna stále v zimnej srsti, alebo keď sa objavujú plešiny sprevádzané svrbením a škrabaním o kmene. Vtedy už môže ísť o parazitárne ochorenie, napríklad o svrab spôsobený roztočmi, alebo o dôsledok podvýživy po náročnej zime.
Skúsený hospodár revíru si preto všíma nielen trofej, ale aj stav srsti pri každom výrade, teda pri vyhodnocovaní ulovenej zveri. Oneskorené preperovanie je jeden z prvých signálov, že niečo v revíri nesedí, či už ide o nedostatočné prikrmovanie počas zimy, prehustenie stavov, alebo skrytú chorobu, ktorá sa inak navonok neprejavuje.
Srsť je kalendár aj lekárska karta zveri v jednom. Kto sa naučí čítať v nej, nepotrebuje na diagnózu vždy až dohľadávku s farbiarom.
Prečo je to dôležité aj mimo posedu
Nepoľovník, ktorý pri prechádzke lesom stretne srnca v marcovom neduživom kabáte, nemusí hneď volať na linku ochrany zveri. Stačí vedieť, že toto je normálny beh vecí, rovnako ako to, že vták v septembri prepiera perie po hniezdení. Príroda si necháva čas na prestavbu, a tá prestavba nikdy nevyzerá elegantne uprostred procesu. Zaujímavé je aj to, že samotné sfarbenie letnej srsti u mnohých druhov slúži ako maskovanie počas obdobia, keď je vegetácia najhustejšia a zver najviac vystavená pohybu s mláďatami, teda ide o evolučne dolaďený systém, nie o estetický rozmar.
Keď budúci marec znovu uvidíte srnca, ktorý vyzerá, akoby prehral súboj s kefou na drôtenej ohrade, nebude to dôvod na súcit ani na poplach. Bude to len ďalšia kapitola v tichom, presne načasovanom príbehu, ktorý sa v revíri odohráva dvakrát ročne a ktorý si všimne len ten, kto sa naučil pozerať sa na zver ako na živý organizmus, nie ako na obraz z propagačného kalendára.