Skladba beží, príde jedno miesto — a po chrbte prebehne vlna. Fenomén má aj odborný názov, frisson, a hudobníci ho vedia vyvolať pomerne spoľahlivo. Nie je to však vec vkusu; súvisí s tým, ako mozog predpovedá, čo bude nasledovať.
Odmena za prekvapenie
Mozog pri počúvaní neustále odhaduje, kam sa melódia pohne. Keď skladateľ očakávanie splní inak, než sme čakali — nečakaný nástup, náhle stíchnutie, hlas, ktorý vstúpi o oktávu vyššie — systém odmeny zareaguje uvoľnením dopamínu. Zobrazovacie štúdie ukazujú aktivitu v rovnakých oblastiach, aké reagujú na jedlo či iné príjemné podnety.
Prečo ich niekto nemá
Zimomriavky z hudby zažíva zhruba polovica až dve tretiny ľudí. Súvisí to s osobnostnými črtami, najmä s otvorenosťou voči skúsenosti a s tým, ako intenzívne človek hudbu vníma. Nejde o lepší či horší sluch, ale o silu prepojenia medzi sluchovými a emočnými oblasťami mozgu.
Nie je to o hlasitosti ani o žánri. Ide o moment, keď skladba poruší to, čo sme podvedome čakali.
Ako si to zvýšiť
Pomáha sústredené počúvanie bez rozptýlenia, kvalitné slúchadlá a známa skladba — pri opakovanom počúvaní mozog očakávania pozná lepšie, takže ich porušenie zaberie silnejšie. A funguje to aj naopak: hudba, ktorá nikdy neprekvapí, zimomriavky nevyvolá, aj keby bola akokoľvek pekná.
Nie je to len hudba
Rovnakú reakciu vie vyvolať aj mimoriadne dobrý text, film, výhľad z hrebeňa alebo silná spomienka. Spoločným menovateľom je náhly emočný vrchol spojený s pocitom, že sa deje niečo výnimočné. Ľudia, ktorí zažívajú zimomriavky z hudby, ich zvyknú mať aj pri iných podnetoch — nejde teda o hudobný talent, ale o spôsob, akým je nastavené prepojenie emócií a pozornosti.