Nikto sa ma nepýta, prečo mám na plote hloh a nie tuju, ale keby sa pýtal, poviem mu pravdu: tuja horí, hloh nie. A prostokorenná sadenica hlohu ma stojí toľko, čo jeden obed v priemernej dedinskej hostinci, kým kontajnerovaná tuja v záhradnom centre vytrhne z peňaženky sumu, za ktorú si bežný smrteľník kúpi kolo vína a ešte mu zvýši na chlieb. Jeseň je presne ten mesiac, keď sa toto všetko dá vyriešiť lacno, poctivo a bez zbytočnej drámy okolo zálievky v prvom lete.
Prostokorenné sadenice sa predávajú od polovice októbra do zamrznutia pôdy, čo je na Slovensku podľa nadmorskej výšky niekedy koniec novembra, inokedy — ak bývate niekde nad Oravskou Lesnou — už polovica novembra a hotovo. Výhoda je jednoduchá: strom vykopaný v škôlke bez zeminy na koreňoch je lacnejší, ľahší na prevoz a hlavne má pred sebou celú zimu na to, aby si korene v novej pôde poriadne rozložil, kým na jar vyrazí do listov už zabehnutý, nie v šoku.
Prečo jeseň a nie jar
Jarná výsadba má jednu neúprosnú vlastnosť — strom musí naraz riešiť rast koreňov aj rast listov, a keď príde suché leto, čo sa u nás v posledných rokoch stalo skôr pravidlom než výnimkou, býva to preteky, ktoré prehráva. Jesenná výsadba dá koreňom náskok. Pôda je ešte teplá, vlahy je zvyčajne dosť, mráz zatiaľ nehrozí a strom má pred sebou pol roka na to, aby sa zakorenil skôr, než musí riešiť čokoľvek iné. Ja som to raz neposlúchol, vysadil som v apríli päťdesiat sadeníc hrabu na plot pri chalupe pod Kremnickými vrchmi a do augusta mi ich uschlo dvadsať. Odvtedy sadím výhradne na jeseň a hraby mi rastú ako z partyzánskej príručky.
Pri výbere druhu netreba prepadať módnym vlnám. Hrab obyčajný znesie strih akokoľvek drastický, tvaruje sa do roviny ako profesionálny účesár a v zime drží suché listy, čo pôsobí prekvapivo útulne. Hloh je tŕnitý, čo poteší každého, kto má susedovu mačku alebo poľovnícku vášeň zabrániť deťom preliezať plot. Zob vtáčí zas ponúkne kvitnutie v máji a mladým konárikom sa dá bez väčšej námahy nechať tvar živého mreženia, ktoré vyzerá lepšie než akýkoľvek plastový plot z hobbymarketu.
Kto raz sadil hrab v novembri s rukami premrznutými na kosť a na jar videl prvé listy, ten už nikdy nekúpi tuju v kontajneri bez pocitu, že podvádza.
Ako sa to nepokazí
Koreň prostokorennej sadenice nesmie oschnúť ani na desať minút, čo znie ako maličkosť, kým človek nevidí, čo dokáže suchý vietor za pol hodiny na dvore. Sadenice sa prevážajú zabalené vo vlhkých vreciach alebo aspoň v mokrých handrách a do jamy idú hneď, alebo sa dočasne zaháďkujú — teda korene sa prikryjú vlhkou zemou na tienistom mieste, kým nepríde ich čas. Jama má byť širšia než hlbšia, korene sa rozprestrú do strán, nikdy sa nenacpávajú do dier veľkosti kvetináča, pretože to je najistejší spôsob, ako o rok priniesť plotu pomalú smrť zaškrtením.
Po zasadení sa zem riadne udupe, zaleje a ak je jeseň suchá, čo sa stáva, tak sa zálievka zopakuje ešte raz-dva pred príchodom mrazov, aby korene mali z čoho čerpať. Strih hneď po výsadbe nie je zbytočnosť ale nutnosť — sadenice sa skrátia na polovicu výšky, čím sa prinúti rastlina zahustiť sa pri zemi, a nie vystreliť do výšky s holými nohami ako neskúsený model na prvom mólo. Kto tento krok vynechá, o tri roky má plot, ktorý dolu presvitá a hore je hustý ako los.
Rozostup medzi sadenicami sa riadi druhom a účelom, pre bežný nepriehľadný plot z hrabu alebo hlohu stačí tridsať až štyridsať centimetrov, pri dvojradovej výsadbe v šachovnicovom slede sa dá dosiahnuť hustota, ktorá odradí aj tú najodhodlanejšiu susedovu sliepku. A keď v marci prvýkrát pukne pupienok, človek si spomenie, že za celý ten novembrový chlad a mozole na rukách zaplatil vlastne úplne smiešne málo.