Je jedna vec sadnúť si k filmu, o ktorom vieš, že je dobrý, a nechať sa ním unášať. A úplne iná vec je pustiť si film, o ktorom vieš, že bude zlý – a tešiť sa na to ako na návštevu cirkusu. Zlatá malina, tá zlomyseľná sesternica Oscarov, presne tento pocit oslavuje už desiatky rokov. Kým Akadémia rozdáva sošky za herectvo, ktoré nás dojme, Malina odmeňuje herectvo, pri ktorom si musíme zapchávať ústa, aby sme nezobudili susedov smiechom.
Anticena, ktorá sa stala kultom
Golden Raspberry Awards vznikli v roku 1981 ako súkromná recesia jedného filmového nadšenca, Johna J. B. Wilsona, ktorý si jednoducho povedal, že rok bez odmeny pre najhorší film by bol rok zbytočne vážny. Odovzdávajú sa tradične deň pred Oscarmi, ako predjedlo plné jedovatého humoru pred veľkou hollywoodskou hostinou. A práve v tom je čaro celej veci – Malina nikdy nepredstiera, že je spravodlivá alebo objektívna. Je zlomyseľná úmyselne, a presne to jej dovoľuje byť zábavná spôsobom, akým ceremoniál plný slzavých ďakovných rečí nikdy nebude.
Zoznam laureátov je vlastne taká tajná mapa filmovej historky o tom, ako sa dá pokaziť aj obrovský rozpočet. Battlefield Earth, sci-fi fiasko s Johnom Travoltom, sa stalo synonymom pre film, ktorý sa berie smrteľne vážne presne v momente, keď by sa mal začať smiať sám na sebe. Showgirls dokázal, že erotická dráma môže byť nudná aj vzrušujúca súčasne, čo je paradox, ktorý sa málokomu podarí zopakovať. A Cats z roku 2019, ten digitálny kožušinový nočný mor, ukázal, že aj technologicky ambiciózny film môže skončiť ako niečo, čo sa najlepšie pozerá s partiou priateľov a fľašou vína, keď sa chcete spoločne desiť a smiať naraz.
Zlý film sa dá odpustiť. Nudný film nikdy.
Prečo nás zlyhania bavia viac než priemernosť
Tu je paradox, ktorý si väčšina divákov ani neuvedomuje: skutočne nenávidíme nie zlé filmy, ale priemerné. Film, ktorý je len tak nejako v poriadku, zapadne do priemeru a zabudneme na neho skôr, než dôjdeme k autu na parkovisku. Ale film, ktorý sa rozhodne zlyhať veľkolepo – s prehnaným hereckým výkonom, dialógmi, ktoré znejú, ako by ich písal niekto počas horúčky, alebo špeciálnymi efektami, ktoré vyzerajú ako z počítačovej hry z minulého tisícročia – ten si zapamätáme na roky. Zlá scéna sa dá citovať na párty. Priemerná scéna sa nedá citovať nikdy, pretože po nej si nikto nič nepamätá.
Kultové zlé filmy majú aj ďalšiu výhodu: dávajú divákovi pocit spoluúčasti. Keď sa smeješ na nešikovnom kaskadérskom kúsku alebo na dialógu, ktorý zjavne nikto nekorigoval, nie si len pasívny konzument, ale spoluautor zábavy. Sedíš s priateľmi, komentujete, predvídate ďalší nezmysel, a film sa stáva spoločenskou hrou. Toto je presne dôvod, prečo sa premietania takzvaných "so bad it's good" filmov v kinách plnia rovnako spontánnym potleskom ako premiéry veľkých blockbusterov – len ten potlesk má úplne iný podtón.
Malina ako zrkadlo priemyslu
Zlatá malina nie je len o smiechu na úkor tvorcov. Je aj o pripomenutí, že filmový priemysel je nesmierne krehký mechanizmus, kde sa aj s veľkými peniazmi a slávnymi menami môže pokaziť čokoľvek – scenár, casting, strih, alebo jednoducho odvaha povedať nie nápadu, ktorý znel dobre len na papieri. Práve táto krehkosť robí zlé filmy tak fascinujúcimi. Pripomínajú nám, že filmárstvo je remeslo plné rizika, nie exaktná veda, a že aj tí najskúsenejší tvorcovia môžu naraziť na stenu vlastnej ambície.
Nabudúce, keď narazíš na film s hodnotením, ktoré by odradilo aj najotrlejšieho diváka, neboj sa ho pustiť. Možno objavíš svoj vlastný osobný Battlefield Earth – film, na ktorý si síce nikdy nebudeš pyšný, že si ho videl, ale na ktorý si spomenieš skôr a s väčšou vrúcnosťou než na desiatky solídnych, no zabudnuteľných snímok. Zlá filmová skúsenosť má totiž jednu skrytú výhodu: nikdy nie je nudná.