Starý otec mojej kamarátky mal vo vrecku saka zašitú zlatú desaťkorunu ešte z prvej republiky. Prežila vojnu, komunizmus aj sťahovanie do troch krajín. Nikdy ju nepredal, hoci hladné roky mal viackrát. Hovoril, že zlato je jediné, čomu netreba veriť — stačí, že existuje. Dnes by ten istý kúsok kovu visel na krku dvadsaťpäťročnej influencerky ako súčasť investičnej stratégie s hashtagom, a paradoxne, obaja by mali čiastočne pravdu.
Zlato má tú výhodu aj nevýhodu, že nikomu nič nesľubuje. Nevypláca dividendu, negeneruje úrok, nemá manažment, ktorý raz za štvrťrok vysvetľuje výsledky. Len tak leží — v trezore, v šperkovnici, v centrálnej banke — a čaká, kým svet okolo neho spanikári. A svet v poslednej dekáde panikáril pravidelne: finančná kríza, pandémia, vojna na hraniciach Európy, inflácia, ktorá sa zo dňa na deň zmenila z abstraktného pojmu na realitu pri pokladni v Tescu. Zakaždým sa cena zlata pohla nahor. Nie vždy dramaticky, ale vždy smerom, ktorý potešil tých, čo ho mali.
Poistka, ktorá nič nestojí, kým ju nepotrebuješ
Finanční poradcovia majú radi prirovnanie k poisteniu domu. Platíš zaň, aj keď ti nič nehorí, a raduješ sa, že si platil, práve keď horí. Lenže zlato je iné aspoň v jednom smere — kým poistka domu je čistý náklad, zlato môže rásť aj vtedy, keď sa nič zlé nedeje. To ho robí lákavým aj podozrivým súčasne. Lákavým, lebo ponúka niečo, čo väčšina aktív nedokáže — negatívnu koreláciu s akciami práve vo chvíli, keď to najviac bolí. Podozrivým, lebo tá istá vlastnosť sa dá predávať ako zázrak aj tomu, kto by mal radšej investovať do indexového fondu a nechať ho na pokoji dvadsať rokov.
Centrálne banky, mimochodom, nakupujú zlato v objemoch, aké svet nevidel od sedemdesiatych rokov. Čína, India, Poľsko, Turecko — každá z nich má vlastný dôvod, ale spoločný menovateľ je nedôvera. Nedôvera voči americkému dolárovi ako jedinej rezervnej mene, nedôvera voči politickej stabilite, nedôvera voči tomu, že niekto iný bude vždy ochotný akceptovať tvoje peniaze v hodnote, akú im sám prisudzuješ. Zlato v tomto zmysle nie je investícia. Je to poistka proti tomu, že sa systém, ktorému veríme, jedného dňa zlomí.
Zlato nekúpite pre výnos. Kúpite ho preto, aby ste sa v noci lepšie vyspali, keď sa všetko ostatné rúca.
Pozostatok minulosti, ktorý sa nechce vzdať
Na druhej strane stojí armáda ekonómov, ktorí zlato vnímajú ako sentimentálny relikt éry, keď peniaze museli byť kryté niečím hmotným, aby im ľudia verili. Warren Buffett kedysi poznamenal, že zlato nerobí nič — len sedí a pozerá sa na teba. Kúpiš unce, uložíš do trezoru, platíš za úschovu, a o desať rokov máš tú istú unciu, ktorá ti nezarobila ani cent navyše, iba ak sa jej cena náhodou pohla správnym smerom. Kým akcia firmy generuje zisk, ktorý sa reinvestuje a zloženým úrokom rastie donekonečna, zlato len čaká na to, že niekto iný bude ochotný zaň zaplatiť viac.
Historické dáta sú v tomto ambivalentné. Za posledných sto rokov zlato v reálnom vyjadrení sotva udržalo krok s infláciou, kým akciové trhy ju prekonali niekoľkonásobne. Problém je, že tie stovky rokov sa nedajú prežiť naraz — a práve v tých desiatich či pätnástich rokoch, keď akcie padali o štyridsať percent, bolo zlato jediné, čo držalo hodnotu. Investor, ktorý mal v portfóliu desať percent zlata, nespal síce o nič lepšie počas rastu, ale rozhodne pokojnejšie počas pádu.
Kde je teda pravda
Realita je menej dramatická než extrémy na oboch stranách diskusie. Zlato nie je ani zázračná poistka, ani zbytočný relikt — je to nástroj, ktorý má zmysel v malej dávke a v konkrétnom kontexte. Piati až desiati percentní podiel v portfóliu dokáže vyhladiť výkyvy, bez toho aby dusil dlhodobý rast. Viac než to už začína byť stávka, nie diverzifikácia.
Starý otec mojej kamarátky svoju desaťkorunu nikdy nepredal, ale ani ju nekúpil ako investíciu. Kúpil si ňou pokoj. A možno to je jediná odpoveď, ktorá pri zlate skutočne funguje — nekupuje sa pre výnos, ale pre ten pocit, že keď sa raz všetko poriadne zamotá, niečo predsa len zostane.