Niekde na začiatku minulej dekády sa stal zázrak marketingu. Japonské slovo, ktoré doma znamená približne „to, pre čo ráno vstávam z postele“, sa premenilo na medzinárodný biznis s knihami, workshopmi a jedným veľkoryso nakresleným diagramom štyroch prekrývajúcich sa kruhov — vášeň, poslanie, povolanie, profesia. Problém je, že ten diagram v Japonsku nikto nepozná. Vymyslel ho v podstate niekto na Západe a priniesol tam ikigai popularitu, akú by mu v pôvodnom kontexte nikto nepredpovedal. Skutočné ikigai je oveľa skromnejšie: môže ním byť záhradka, vnúčatá, ranná káva s manželkou. Nie je to plán kariéry. Je to pocit.
Okinawa a ilúzia jednoduchého vysvetlenia
Slovo sa preslávilo najmä vďaka Okinawe, jednému z takzvaných modrých pásiem — oblastí sveta s neobvykle vysokým podielom ľudí, ktorí sa dožívajú deväťdesiat a viac rokov. Autori popularizujúcich kníh dali dlhovekosť Okinawčanov do súvislosti práve s ikigai a odvtedy sa táto väzba opakuje takmer automaticky. Lenže korelácia nie je kauzalita, a v tomto prípade je faktorov, ktoré sa v modrých pásmach kumulujú, poriadne veľa naraz. Tradičná strava s vysokým podielom zeleniny a sladkých zemiakov, celoživotná fyzická aktivita zabudovaná do bežného dňa, silné sociálne väzby, nižšia miera osamelosti v starobe. Snažiť sa z tohto klbka vytiahnuť jednu niť a povedať „toto je to tajomstvo“ je príjemný príbeh, ale zjednodušenie, ktoré si veda nemôže dovoliť.
To neznamená, že zmysel života so zdravím nesúvisí. Práve naopak — len súvislosť je komplikovanejšia, ako sa hodí do titulku. Výskumy opakovane ukazujú, že ľudia, ktorí uvádzajú vyšší pocit zmyslu alebo účelu, majú v priebehu rokov nižšie riziko úmrtia zo všetkých príčin, menej kardiovaskulárnych príhod a lepšie hodnotia vlastné duševné zdravie. Otázka, čo je tu príčina a čo následok, ostáva otvorená. Je možné, že zmysel chráni zdravie. Rovnako možné je, že zdraví ľudia si zmysel jednoduchšie nachádzajú, lebo majú energiu, spoločnosť a schopnosti na to, aby sa venovali veciam, ktoré ich napĺňajú. Chorý, unavený a osamelý človek má na hľadanie ikigai podstatne menej priestoru — a to nie je jeho zlyhanie, je to realita choroby.
Čo z toho zostáva, keď odstránime marketing
Po odrezaní kvetinového diagramu a suvenírových hrncov zostáva jadro, ktoré má oporu vo viacerých oblastiach výskumu súčasne. Pocit, že robím niečo, na čom záleží — aj keby to bolo len starostlivo pripravené sobotné raňajky pre rodinu — súvisí s nižšou mierou depresie a s lepšou schopnosťou zvládať stres. Ľudia so silnejším pocitom účelu majú tendenciu spať kvalitnejšie a menej často siahajú po alkohole ako spôsobe úteku od dňa. Zaujímavé je aj prepojenie na fyzickú aktivitu: kto má dôvod vstávať, býva ochotnejší aj hýbať sa, ísť na prechádzku, venovať sa záhrade. Nie preto, že by šlo o cvičebný plán, ale preto, že aktivita je súčasťou zmysluplného dňa, nie oddelená povinnosť na zaškrtnutie.
Dlhý život si nekúpite v knihkupectve pod nálepkou japonskej múdrosti. Ale rozhovor so susedom pri záhradke vám možno urobí lepšie ako ďalší doplnok výživy.
Čo sa dá urobiť už tento týždeň
Namiesto hľadania životného poslania, ktoré má sedieť presne do štyroch prekrývajúcich sa kruhov, stačí menšia a poctivejšia otázka: čo v mojom dni má pre mňa hodnotu, aj keby to nikto nevidel a nikto to neocenil? Môže to byť telefonát rodičom, dvadsať minút čítania, varenie pre niekoho blízkeho. Skúste si tento týždeň jeden taký moment vedome všimnúť a nechať mu priestor namiesto toho, aby zapadol medzi notifikácie. Nie je to zázračný recept na deväťdesiatku. Je to skromný, ale podložený krok k tomu, aby deň mal tvar, nielen dĺžku. A ak sa popri tom objaví dlhodobý pocit prázdnoty, beznádeje alebo straty záujmu o veci, ktoré človeka predtým tešili, patrí to do ordinácie, nie do žiadneho diagramu — s praktickým lekárom alebo psychológom sa to rieši lepšie než s ďalšou knihou o japonskom tajomstve šťastia.