Posledný raz som videl srnca stáť v potoku po polienka nôh v auguste pred tromi rokmi. Vtedy to bola kuriozita, o ktorej som si robil poznámku do zápisníka. Dnes je to bežný obrázok z každej posliedky po piatej večer — zver, ktorá sa nezdržiava v remízkach, ale hľadá akúkoľvek vlhkú stopu v teréne. Tretie suché leto po sebe totiž nie je počasie. Je to nová realita revíru, na ktorú sa poľovnícke plánovanie ešte len učí reagovať.
Sucho nezabíja zver priamo, aspoň nie tak okato ako mráz alebo hlad v tuhej zime. Pracuje pomalšie a zákernejšie. Vysušené lúky nedávajú srnčej mladine dostatok šťavnatej potravy, jarabice hynú na parazity, ktoré sa v teplej a suchej pôde premnožia rýchlejšie, a diviačia zver sa sťahuje k poľnohospodárskym kultúram, kde je aspoň nejaká vlhkosť pod povrchom. Výsledkom je zver v horšej kondícii, s nižšou pôrodnosťou na budúci rok, a revír, ktorý sa ťažšie číta aj skúsenému hospodárovi.
Voda ako prvá povinnosť
Prvé, čo v suchom revíri chýba, nie je krmivo. Je to voda. Kým v priemernom lete stačilo mať v revíri dve-tri prirodzené napájadlá, dnes je bežné, že vyschnú aj tie, ktoré fungovali desaťročia. Riešenie znie jednoducho — doplniť umelé napájadlá — ale v praxi to obnáša prácu, ktorú si väčšina poľovníckych združení musí rozdeliť na celý letný harmonogram. Sudy so State napájacím ventilom, plytké korytá na okraji remízok, prípadne obnovené studničky po starých chovoch. Dôležité je umiestnenie mimo hlavných chodníkov turistov, inak sa napájadlo stane atrakciou namiesto útočiska.
Zabúda sa aj na drobnú zver. Zajac a jarabica nepotrebujú kaluž, stačí im vlhká miska v podraste, no práve tá sa v revíri najčastejšie nedopĺňa, lebo nie je vidieť z posedu. Kto chce vidieť výsledky svojej práce na výrade, mal by najprv investovať tam, kde ho nikto neuvidí.
Sucho nie je vrtoch počasia, ktorý prejde. Je to nová podmienka, s ktorou musí revír počítať rovnako ako s poľovnou sezónou alebo s ružou.
Kŕmenie mimo sezóny
Prikrmovanie počas leta znie proti tradičnej logike — kŕmime predsa na zimu, keď je núdza. Lenže v treťom suchom lete je núdza už aj v júli. Neznamená to sypať jadrové krmivo do kŕmidiel ako v januári. Znamená to doplniť to, čo príroda nedokázala vypestovať — objemové krmivo, senáž z vlastných zásob, prípadne minerálne lizy, ktoré pomáhajú zveri zvládať stres z tepla. Srnčia zver v strese z horúčav a nedostatku vody má vyššiu potrebu minerálov než v bežnom lete, a to sa priamo prejaví na kvalite parožia budúci rok.
Diviačia zver si v suchu poradí sama, možno až príliš dobre — presúva sa na polia s kukuricou, kde nájde vlahu aj potravu súčasne, a škody na úrode rastú úmerne k počtu suchých týždňov. Tu je prikrmovanie skôr nástrojom na odlákanie zveri od polí než starostlivosťou v pravom zmysle, ale výsledok je rovnaký — menej konfliktov medzi poľovníkom, poľnohospodárom a zverou, ktorá za sucho nemôže.
Revír ako celok, nie súbor posedov
Najväčšia chyba, ktorú v suchých rokoch vidím, je pozerať sa na revír ako na miesto, kde má každý svoj posed a stará sa oň sám. Sucho vyžaduje koordináciu — spoločné napájadlá, spoločný plán prikrmovania, spoločné sledovanie stavov zveri, lebo presuny za vodou a potravou prekračujú hranice jednotlivých honitieb. Poľovné združenia, ktoré si toto uvedomili už po prvom suchom lete, majú dnes revíry v lepšej kondícii než tie, ktoré čakali, že sa počasie samo vráti do starých koľají.
Nevráti sa. A zver, ktorá prežije toto leto, bude vďačná nie za náš súcit, ale za konkrétny sud vody na okraji remízky, ktorý tam niekto ochotný bol dotiahnuť aj v tridsaťpäťstupňovej horúčave.